Veliteľ vojenskej posádky v Nitre, podplukovník Šmigovský, dodržal prísahu vernosti, ktorou sa zaviazal pred Bohom... Za to bol odsúdený po roku 1945 na smrť a popravený. Zomrel ako vojak, kresťan, hrdina. Podávame tu jeho po­sledné chvíle v bratislavskej väznici, podľa svedectva nebo­hého P. Chryzostoma O. F. M., ktorý Šmigovského odprevádzal na popravisko:

„Keď podplukovník Šmigovský vyslovil želanie, že sa chce vyspovedať u jedného z pátrov františkánov, losovali sme. Los padol na mňa. ‚Bože môj, ako ja poteším človeka, ktorý ide na smrť, veď sa tam rozplačem! Moja mäkká povaha!...‘ Išiel som. Rozprávali sme do neskorej noci. Bol som prekvapený, ako podplukovník duchovne dozrel. Na kríž, ktorý si dovtedy niesol, mal byť už len pribitý. Jeho kríž? Utrpenie väzňa, tituly zradcu za to, že dodržal prísahu. Ale to nebolo všetko. Bolesť, ktorá väčšmi pálila, oveľa väčšmi: Manželka-Neslovenka sa ho zriekla. Chcel objať naposledy svoje deti, ktoré mal tak rád. To bola jeho posledná žiadosť. Ale matka to deťom nedovolila. Kalich opustenosti mal dopiť až na dno.

V našom rozhovore nebolo zemských starostí. Víno, ktoré položili odsúdenému na stôl, zostalo nedotknuté. Telo už ne­má potrieb, iba duša je smädná.

‚Povedzte, otče,‘ prerušil ra­zom rozhovor odsúdený: ‚...čo bude zajtra so mnou?‘

‚Zajtra? Budete v nebi!‘

‚Povedzte mi, ako to tam bude?‘  

Až do noci sme hovorili o nebi... Prisľúbil som mu, že ráno prinesiem svä­té prijímanie a poprosím, aby o šiestej, kedy mala byť poprava vykonaná, začala sa slúžiť v klá­štornom kostole svätá omša na jeho úmysel.

Ráno som prišiel podľa prí­sľubu. Prijal Telo Pánovo. Po malej chvíli vidím, že sa chveje na celom tele. Myšlienka na smrť ho celkom zmrazila. Pri­pomenul som mu, že aj náš Pán sa chvel, ba krvou potil pri my­šlienke na smrť. Pripodobniť sa mu aj v tomto nie je nám han­bou.

Na stene visel drevený kríž. Pristúpili sme obaja k nemu: ‚Ježiš, náš drahý Spasiteľ, od­pustil všetkým, aj svojim ka­tom. Ešte túto obetu, drahý brat, od Vás žiada.‘

A Šmigovský, s pohľadom na Ukrižo­vaného, vyslovil jasným hlasom slová odpustenia: ‚Všetkým, všetkým, tak ako On, aj ja...‘

Pobadal som na ňom náhlu zmenu, chvenie prestalo, vyrov­naný pokoj bolo vidno na jeho tvári. Pozriem na hodinky. Prá­ve začínala v kostole svätá om­ša... Nie je to zázrak? Keď mi večer hovoril, že by rád miništro­val na tej svätej omši, vravel som mu, že bude miništrovať už v nebi.

Štrngot kľúčov nás upozornil, že rozhodujúci okamih je tu. Išli sme po chodbe spolu, podopie­rajúc jeden druhého a recitujúc nahlas Otčenáš a Zdravas, až na miesto popravy.

Šmigovský si kľakol, s ružen­com v rukách. Na otázku velite­ľa popravčej čaty, či si praje za­viazať oči, odpovedal, že áno. Bol zvyknutý veliť. Mohlo by ho v poslednom okamihu vyrušiť, keby daktorý z vojakov zle mie­ril...

Kľakol som si k nemu: ‚Ešte chvíľu a budete s Pánom Ježi­šom v nebi. Len vydržať, som tu s Vami, drahý môj. Tento bozk na čelo Vám dávam v mene všetkých tých, ktorí sú Vám drahí, ktorí by sa chceli s Vami rozlúčiť a nemôžu. V me­ne všetkých, ktorých životy ste ako veliteľ bránili. Uisťujem Vás, že Vašu krv nenechám na zemi, ale pozbieram ju všetku a odnesiem so sebou... Pán je tu s nami, čaká nás. Matka Božia pros za nás hriešnych teraz i v hodinu smrti našej.‘

Odzneli výstrely.

Plukovník padol.

Zo zasiahnutej hornej časti lebky tiekla krv.

Hrdina Šmigovský odovzdal svoju dušu Svoriteľovi. Do bie­lej šatočky pozbieral som steka­júcu teplú krv... Neviem, ako dlho som ostal na kolenách. My­slím, že nebol by som prežil nič viac, keby jedna guľka aj mňa bola zasiahla. Boli sme v duši jedno. Krvi by sa nebol vo mne dorezal.

Až neskoro večer som preci­tol a mohol som plakať...

Originál: Páter Chryzostom Bardys, O. F. M.: Tak zomieral plukovník. In Hlasy z Ríma, roč. II., rok 1953, august-september, str. 7.