A poslanci naši zradní, zmätok majú v hlave riadny. Šmigovského na tabuli, zastreliť by znova chceli. Komunisti, partizáni, chcú obnoviť hrozné činy!
Michal Števko, básnik a učiteľ

Pamätná tabuľa

Napísal: IGOR CAGÁŇ.

Pamätnú tabuľu venovanú podplukovníkovi Jánovi Šmigovskému, veliteľovi nitrianskej vojenskej posádky Slovenského štátu (1939-1945), dali 4. septembra 1998 na budovu bývalých mestských kasární, na stenu dnešnej tržnice na Štefánikovej tr. 50 osadiť mesto Nitra, Konfederácia politických väzňov Slovenska a Slovenský historický ústav Matice slovenskej.

Historické sympózium konané pri tejto príležitosti uviedol Dr. Bobák, vtedajší vedúci Slovenského historického ústavu Matice slovenskej, ktorý odôvodnil potrebu umiestnenia tejto pamätnej tabule vzhľadom k nedocenenému významu osobnosti pplk. Jána Šmigovského, ktorý v rozhodujúcej chvíli zachoval vernosť prísahe Slovenskému štátu. Na sympóziu ďalej vystúpili s príspevkom Dr. Július Porubský, predseda Konfederácie politických väzňov Slovenska a prof. František Vnuk, exilový historik. V príspevkoch autori zhodnotili ako osobnosť, tak i vojenskú službu podplukovníka Slovenskej armády, Šmigovského, a zhodli sa, že ide o jedinečnú postavu slovenských dejín.

Bývalý žiak prezidenta Jozefa Tisu, absolvent učiteľského ústavu v Bánovciach nad Bebravou, Michal Števko, pripojil v rámci podujatia pod tabuľu tieto vybásnené slová: „Tak postoj tu každý pútnik, vyhni všetkým sporom! Veď Šmigovský nepodľahol partizánom, esesákom! Je vždy pre nás vzorom! Nech aj dnešná panychída svedomia v nás pohne, nech vatráľom rozhoria sa na Zobore ohne!“

Pamätná tabuľa (dodnes vedená pod inventarizačním číslom 2524) bola vyhotovená z čierneho mramoru so zlatými písmenami akad. sochárom Tiborom Bartfayom, pričom cena diela predstavovala podľa evidenčného listu pamiatky, ktorý spracovala dňa 13. októbra 2002 pani Bédiová, 10 000 slovenských korún.

Na tabuli je nápis: „Na pamiatku veliteľovi pechotnej školy a vojenskej posádky v Nitre pplk. JÁNOVI ŠMIGOVSKÉMU 1903-1945 za obranu štátnej nezávislosti a suverenity Slovenskej republiky...“

Kontroverzie

Napísal: IGOR CAGÁŇ.

Krátko po osadení tabule sa Zväz protifašistických bojovníkov obrátil na políciu s podozrením, či nejde o trestný čin „prejavu sympatií k fašizmu“, keďže text tabule si pripomína zásluhy dôstojníka Slovenskej armády, ktorý sa nepridal – podľa politicky angažovaného a rokmi zažitého slovníku menovaného zväzu – k „protifašistickému“ povstaniu z roku 1944. Polícia však odmietla, že by v tomto prípade došlo k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu.

Po siedmich rokoch od inštalácie, v roku 60. výročia tzv. Slovenského národného povstania, dňa 5. októbra 2004 adresoval Ing. Ján Hudec, „jeden zo starých obyvateľov mesta Nitry“, list vtedajšiemu primátorovi, Ing. Ferdinandovi Vítekovi, v ktorom žiada mesto, aby bola tabuľa „z bývalých nitrianskych kasární odstránená“, nakoľko Šmigovský podľa Hudeca: „Nielenže sa odmietol pripojiť k Povstaniu alebo aspoň umožniť tým, čo sa chceli do neho zapojiť, odísť z kasární, ale úzko spolupracoval s nemeckými okupačnými veliteľmi a zariadil, aby im nitrianska posádka vytvárala bezpečné zázemie. Tým napomohol urých­lenie potlačenia SNP nemeckými vojskami.“

Za pozornosť stojí najmä ďalšia Hudecova výhrada voči Šmigovskému, keď mu vytýka, že bol poverený organizáciou Domobrany, „...v čase, keď nemecké vojská už z územia Slovenska postupne ustupovali a sovietska armáda ho od nich oslobodzovala,“ zatiaľ čo na inom mieste sám Hudec priznáva, že s „oslobodzovaním“ Slovenska sovietskou armádou to bolo celkom inak, keď píše: „O tom, že na Slovensku bude takýto režim sa rozhodlo na Jaltskej konferencii, kde si predstavitelia víťazných mocností, ZSSR, USA a Veľkej Británie, rozdelili sféry vplyvu v Európe. Takzvaný ‚víťazný február 1948' bol iba nutným následkom tejto trojdohody.“

I keď Hudec v liste ďalej tvrdí: „Nie že by som súhlasil s takým odsúdením a popravou Jána Šmigovského – nikdy by som k takému niečomu nedal svoj súhlas,“ napriek tomu ponúka ako argument proti verejnej pripomienke Šmigovského rozsudok retribučného tzv. Národného súdu zriadeného ilegálnou a nelegitímnou tzv. Slovenskou národnou radou, podľa ktorého bol práve Šmigovský ako prvý v povojnových procesoch na Slovensku odsúdený a popravený. Hudec dokonca pripomína: „...že ho neodsúdili komunisti, ale súd, ktorý vzišiel z dohody všetkých politických zložiek protifašistického odboja, teda i Demokratickej strany, ktorá v roku 1946 veľkou väčšinou vyhra­la voľby na Slovensku,“ čím nepriamo ako človek hlásiaci sa k demokratickým ideálom a svojmu „kresťanskému presvedčeniu“, priznáva, že za krvilačným rozsudkom nad Šmigovským neboli iba komunisti, ktorých totalitný režim – ako píše – nemá dôvod zastávať, ale i demokrati, ktorých hodnoty realizované práve „vo svetlej časti histórie slovenského národa“ si každoročne 29. augusta pripomíname štátnym sviatkom...

Za vecnú kostru Hudecovho podnetu na odstránenie tabule však možno považovať až kritiku konkrétnej časti nápisu na nej – za obranu štátnej nezávislosti a suverenity Slovenskej republiky. Hudec argumentoval, že na základe opakovaných vyhlásení NR SR i jej vlád od roku 1993 má byť zrejmé, že novovzniknutá Slovenská republika (1993-súčasnosť) nie je právnym alebo politickým pokračovateľom prvého legitímneho a medzinárodne uznávaného Slovenského štátu (1939-1945), a teda Šmigovský držaním prísahy tomuto štátu a nepridaním sa k protištátnemu povstaniu z roku 1944, v ktorom demokrati i komunisti hľadali i dodnes svorne hľadajú svoje zásluhy za položenie základov novodobej povojnovej slovenskej štátnosti, nemohol vtedy brániť záujmy súčasnej Slovenskej republiky.

Takýto spôsob argumentácie je ešte i dnes celkom bežný, preto je potrebné, aby sme sa pri ňom na chvíľu zastavili. Hudec a mnohí iní takto dôvodiaci si zamieňajú štátne záujmy so záujmami politických režimov. Prvým štátnym záujmom je neobmedzený a priamy výkon štátnej moci na určitom teritóriu a obyvateľstve v mene tohto štátu. Ľudácky politický režim stotožňoval svoje záujmy s prvým záujmom štátnym, keďže bol prvým konštituentom štátu, zatiaľ čo povojnový režim na Slovensku nesúci sa primárne v duchu resentimentu, a jeho nástupnícky komunistický režim, temer vôbec, až na jalové spory, neprotestoval obetovať prvý štátny záujem v prospech Československého štátu. Súčasná, revolučná Slovenská republika sa teda nutne nemusí hlásiť k politickému režimu Slovenského štátu na to, aby mohli byť v rámci jej verejného priestoru, resp. aparátmi jej regionálnej a miestnej správy uznané zásluhy rôznych osôb v prospech slovenskej štátnosti uskutočnené za iného, než súčasného politického režimu, najmä keď ide o vzťah dôstojníka brannej moci k obrane prvého štátneho záujmu.

Z pohľadu vojaka ocitnuvšieho sa vo víre neprehľadných udalostí možno na Šmigovského postoji oceniť vernosť prísahe. Hodnota samej vernosti prísahe však nesmie byť posudzovaná bez skúmania morálneho pozadia danej prísahy. Z hľadiska katolíckej morálky, vernosť a lojálnosť regulérnemu štátu je morálna a po prísahe dokonca morálne záväzná, v prípade vojaka ide tiež o otázku stavovskej cti, a v neposlednom rade o čestný výkon povolania.

Z náboženského hľadiska teda Šmigovský konal morálne, v súlade so svojimi morálnymi a stavovskými záväzkami dôstojníka Slovenskej armády, ak sa nepridal k vzbure časti Slovenskej armády. S odstupom času vieme tiež bezpečne skonštatovať ale aj to, že týmto svojím postojom sa Šmigovský ako vojak skutočne zaslúžil v prospech slovenskej štátnosti, keďže povstanie z roku 1944, vedené sentimentom časti československy orientovaného armádneho zboru za „starými časmi“, bolo to, od ktorého svoju legitimitu odvodzovala tzv. Slovenská národná rada, ktorá napokon, i napriek svojím osobným ambíciám, politicky obetovala prvý záujem štátu v prospech Československého štátu.  Nepridaním sa k povstaniu z roku 1944 teda Šmigovský na rozdiel od niektorých iných dôstojníkov Slovenskej armády, ktorí sa dali do služieb ilegálnej a proti štátu konšpirujúcej tzv. Slovenskej národnej rady, nemá priamy ani nepriamy podiel na povojnovej demontáži slovenskej štátnosti.

Druhou kontroverziou v Hudecovej argumentácii je spor „nezávislosť a samostatnosť Slovenskej republiky“, za obranu ktorých sú Šmigovskému na tabuli pripisované zásluhy viažuce sa úzko so slovenskou štátnosťou. Hudec píše: „Nikdy nebola nezávislou [1. Slovenská republiky] a v čase, keď podľa vyjadrenia na tabuli mal Ján Šmigovský brániť jej nezávislosť a suverenitu – od vtrhnutia 8 nemeckých divízií na Slovensko – nemala už žiadnu suverenitu.“ Vynechajme jalové spory o to, do akej miery bol Slovenský štát suverénny a zamerajme sa na tú časť tvrdenia, ktorá je podstatná vo veci argumentu za zvesenie tabule. Pravdou je, že príchod nemeckých vojsk na územie Slovenska prebehol v súlade s medzinárodnou ochrannou zmluvou uzavretou medzi Slovenským štátom a Treťou ríšou. Hudec takisto sám priznáva – i keď v pojmovom zmätku motajúcom sa okolo miery suverenity – že až Povstaním z roku 1944 vzniklo omnoho väčšie ohrozenie slovenskej štátnej suverenity než za celú dovtedajšiu existenciu Slovenského štátu. Čo je však najdôležitejšie, Hudec zamlčuje, že Šmigovský svojím postojom vojaka reprezentoval zvrchovanosť Slovenského štátu nielen odmietnutím pridať sa

k vzbure časti Slovenskej armády, ale takisto odmietol odovzdať zbrane nemeckým jednotkám, ktoré v tom čase odzbrojovali Slovenskú armádu.

Podnet občana Ing. Hudeca bol teda plný protirečení založených na nedostatočnom poznaní súvislostí daných udalostí a až priveľmi ľpel na subjektívnom a ahistorickom nazeraní minulosti z pohľadu utilitárnosti pre súčasné potreby aktuálneho politického režimu Slovenskej republiky. 

Adresát Hudecovho listu a vtedajší primátor Mesta Nitra sa na základe tohto podnetu občana obrátil najskôr na Historický ústav Slovenskej akadémie vied, aby vypracoval pre mesto Nitra svoj posudok k pamätnej tabuli Šmigovskému.

Posudok Historického ústavu Slovenskej akadémie vied

Napísal: IGOR CAGÁŇ.

Riaditeľ onoho ústavu, Dr. Valerián Bystrický, odpovedal primátorovi 4. novembra 2004 posudkom (č. j.: 715/2004-3), v ktorom, okrem iného, píše: „Podľa nášho názoru osadenie jeho tabule v Nitre nevychádza z historických faktov, ale z politických tendencií tých síl, ktoré sa snažia – v rozpore s historickými faktami a celoeurópskym vývojom po druhej svetovej vojne – rehabilitovať satelitný slovenský štát z rokov 1939-1945, jeho režim, resp. jeho politických, vojenských či iných reprezentantov. Zneužívajú pritom aj tragické osudy niektorých týchto reprezentantov – ako to bolo aj v prípade J. Šmigovského. Podľa nášho názoru osadenie tabule s príslušným textom je historicky nesprávne a politicky kontraproduktívne. 29. august je štátnym sviatkom súčasnej Slovenskej republiky, teda jeden z jej oficiálnych štátnych symbolov. Je preto paradoxné, že sa odhaľuje pamätná tabuľa človeku, ktorý sa postavil proti SNP.“

 Čo je zarážajúce na tomto posudku akademického pracovníka na čele vedeckého ústavu, ktorý by sa mal zaoberať skúmaním historickej pravdy, je konštatovanie o „politickej kontraproduktivite“, kedy objektívne posúdenie konkrétneho historického prípadu viažuce sa dokonca s osobnou tragédiou rodiny Šmigovských, ustupuje požiadavkám súčasného politického režimu na Slovensku... Túto politizujúcu tendenciu posudku akademickej inštitúcie podčiarkuje Dr. Bystrický záverečnými slovami, keď píše: „Ak si chce niekto túto osobnosť uctiť, mal by to robiť viac súkromne a nie na verejnosti a v mene mesta,“ čím akoby naznačoval, že jestvujú objektívne zásluhy Šmigovského (napr. aj pri budovaní 1. pešieho pluku Domobrany, obnovenej Slovenskej armády ako jedného z atribútov štátnej suverenity), avšak za súčasného politického režimu nie je súce si ich verejne pripomínať.

Ak sa však Dr. Bystrický i Ing. Hudec zhodovali v tom, že v prípade Šmigovského popravy ide o „osobnú tragédiu“, s ktorou nemôžu súhlasiť, nebolo by práve s týmto stanoviskom konzistentné i morálnu satisfakciu ponúkajúce verejné ocenenie objektívnych zásluh tohto dôstojníka Slovenskej armády napríklad práve pamätnou tabuľou na frekventovanom mieste?  

Istým však je, že posudok Historického ústavu SAV neposkytol primátorovi mesta Nitra ani poslancom jej zastupiteľstva ucelenejší obraz o pôsobení a kontroverziách J. Šmigovského a miesto toho ponúkal iba „konečné riešenia“, a dokonca „v mene demokracie“ predbiehal i „vôľu ľudu“, keď nabádal pamätnú tabuľu zvesiť z budovy býv. kasární a umiestniť ju do „depozitára nejakého múzea alebo archívu“.

Potom, ako sa Dr. Bystrický vyhol v posudku vyratúvaniu historických skutočností, hodil tento horúci zemiak zo svojich rúk na inú inštitúciu, keď primátorovi napísal: „K uvedeným problémom, hlavne aktivitám pplk. Jána Šmigovského ako vojaka by mohli poskytnúť zasvätené informácie pracovníci Vojenského historického ústavu...“.

Posudok Vojenského historického ústavu

Napísal: IGOR CAGÁŇ.

Netaktnosť svojho kolegu si očividne uvedomoval aj doc. Jozef Bystrický, riaditeľ Vojenského historického ústavu, ktorý potom, ako sa na neho bol primátor Vítek obrátil na odporučenie Dr. Bystrického z HÚ SAV, v úvode svojho posudku (č. p.: VHÚ-1017/2004) zo 16. decembra 2004 uviedol: „Rozporuplné hodnotenie jeho osoby [J. Šmigovského] si aj my uvedomujeme, napriek tomu nás udivuje, že Historický ústav Slovenskej akadémie vied, ktorý je renomovanou inštitúciou a je garantom rozvoja historickej vedy na Slovensku, nezaujal stanovisko k tomuto prípadu, hoci jeho pracovníci disponujú všetkými relevantnými informáciami, ktoré k takémuto stanovisku potrebujú.“

Posudok Vojenského historického ústavu bol na rozdiel od posudku Historického ústavu Slovenskej akadémie vied omnoho konkrétnejší v opise Šmigovského armádneho profilu, ale vzhľadom na kontroverzie viažuce sa so Šmigovským, však aj tento posudok stále iba kĺzal po povrchu problematiky, a čo je najprekvapivejšie, vzhľadom na akademický charakter inštitúcie, ktorá ho vypracovala, neniesol známky odbornosti spracovania.

Doc. Bystrický v posudku napr. uvádza: „[Šmigovský] Po 29. 8. 1944 odmietol rozkaz pplk. gšt. Jána Goliana pridať sa k SNP.“ Toto tvrdenie tvorí gro obžaloby Šmigovského pred tzv. Národným súdom a stálo by za rozsiahlejšiu vojensko-právnu politicky nezaťaženú analýzu, ktorej sa hádam raz dočkáme. Na tomto mieste len uveďme, že v krátkej časovej následnosti dvoch-troch dní dostal Šmigovský od Goliana dva protichodné rozkazy, ten skorší znel zakročovať proti partizánom, neskorší bol o pripojení sa k povstaniu. Šmigovský preto telefonoval na Ministerstvo národnej obrany, kde mu minister Čatloš a následne i prezident Tiso potvrdili, aby sa k povstaniu nepridával.

29. augusta 1944 o 19:00 hod. vystúpil gen. Čatloš, minister národnej obrany a do 25. augusta i Hlavný vojenský veliteľ Slovenskej armády v rozhlase, do éteru ktorého prečítal: „Známe je vám všetkým, že nepriateľ v hanebnej forme partizánov prepadol našu drahú slobodnú vlasť, prepadáva naše dediny, rabuje naše majetky, zákerne vraždí našich ľudí... (...) Partizáni sú najväčší nepriatelia slobodného a pokojného Slovenska. Kto by s nimi držal, je zradcom svojho rodu i svojej otčiny, ničí všetko, čo je spojené so slovenskou slobodou.“

Podobne, 30. augusta 1944 vystúpil v rozhlase prezident Tiso, ktorému podľa písm. i) ods. 1 § 38 Ústavy Slovenského štátu z 21. júla 1939 prislúchala funkcia najvyššieho veliteľa armády s nasledovnými slovami: „Pre vojsko sú jedine smerodajné tie rozkazy, ktoré vydáva Hlavné veliteľstvo vojska z Bratislavy; žiadne iné veliteľstvo v zázemí slovenskom nemá práva vydávať ďalšie rozkazy mimo rozkazov Hlavného vojenského veliteľstva v Bratislave. Podľa písm. i) ods. 1 § 38 Ústavy Slovenského štátu z 21. júla 1939 prislúchala funkcia najvyššieho veliteľa armády prezidentovi republiky.“

Takéto teda bolo verejne známe stanovisko dvoch najvýznamnejších a najvyššie postavených osôb z radov velenia Slovenskej armády a rezortu obrany voči povstaniu, ktoré boli Šmigovskému, po 25. auguste najmä v osobe prezidenta Tisu, služobne nadriadené...

V posudku Vojenského historického ústavu je však Šmigovského neuposlúchnutie rozkazu povstaleckého pplk. gšt. Goliana „pridať sa k povstaniu“ odbité jednou vetou jednoznačne v neprospech veliteľa nitrianskej posádky.

Aký mal byť Šmigovského vojenský postup pri protichodných rozkazoch chodiacich z veliteľstva pozemných síl v Banskej Bystrici? Postupoval Šmigovský vojensky správne v súlade so služobnými predpismi, keď kontaktoval v nejasnej situácii Ministerstvo národnej obrany a v rozhodujúcej chvíli si vyžiadal i stanovisko prezidenta, najvyššieho armádneho veliteľa? Odpovede na tieto otázky Vojenský historický ústav neposkytol.

Omnoho rozporuplnejšími na posudku Vojenského historického ústavu sú však protirečenia doc. Bystrického, keď na jednom mieste uvádza, že: „Večer 1. septembra po príchode nemeckého Einsatzkommanda 13 uvítal [Šmigovský] príchod nemeckých okupantov. Na základe jeho postoja Nemci neodzbrojili nitriansku posádku...,“ zatiaľ čo na inom mieste si doc. Bystrický protirečí slovami: „1.-2. 9. 1944 mesto vydal [Šmigovský] okupačným jednotkám bojovej skupiny SS Schill. Po intervencii prezidenta Slovenskej republiky Jozefa Tisu Nemci upustili od odzbrojenia slovenských jednotiek v posádke.“ Pravda je však taká, že zatiaľ čo 1. septembra Nitrou Einsatzkommando 13 len prechádzalo, nasledujúci deň bojová skupina SS Schill Nitru obkľúčila a Nemci neodzbrojili nitriansku posádku až po dráme, na ktorú si spomínali mnohí jej pamätníci, medzi nimi i bývalý poslanec Mesta Nitra, Ing. arch. Libant, za ktorého éry bola pamätná tabuľa venovaná Šmigovskému osadená.

Hlavného hrdinu v nej hral práve pplk. Šmigovský, ktorý potom, ako sa odmietol pripojiť k povstaniu, nevydal zbrane ani Nemcom a nitrianska posádka pod jeho velením bola pripravená Nitru brániť aj obliehajúcimi nemeckými jednotkami. Práve vďaka Šmigovského postupu, kedy kontaktoval v tiesnivej situácii Ministerstvo národnej obrany, dostal veliteľ bojovej skupiny SS Schill telefonický rozkaz od svojho nadriadeného Nitru neodzbrojiť. Generál zbraní SS gróf Pückler, až na základe týchto prejavených vojenských kvalít a ľudskej odvahy pplk. Šmigovského, 2. septembra pred nemeckými dôstojníkmi a dôstojníckym zborom nitrianskej posádky – tak ako sa to uvádza i v súdnom spise – dokonca zveril posádkovému veliteľovi Nitry, Šmigovskému, velenie nad všetkými vojenskými jednotkami na území mesta Nitry, ako nemeckými, tak aj slovenskými, čo bolo nezvyčajné.

Napriek tejto historickej skutočnosti, svoj nepravdivý argument o „vydaní mesta okupačným jednotkám“ dokonca uvádza doc. Bystrický ako jeden z dvoch kritických dôvodov, pre ktoré sa Vojenský historický ústav prikláňa „k stanoviskám odporúčajúcim odstránenie tabule...,“ keď vo svojom posudku zdôrazňuje, že: „... mjr. (neskôr pplk.) J. Šmigovský svojím konaním a nepridaním sa na stranu Povstania vôbec nebránil štátnu nezávislosť a suverenitu Slovenskej republiky, pretože mesto vydal nemeckým okupačným vojskám, ktoré svojou prítomnosťou a činnosťou okliešťovali už aj tak obmedzenú štátnu suverenitu Slovenskej republiky.“

Nepredchádzal vari Šmigovský svojím vojenským postupom krviprelievaniu? Neuchránil vari Nitru pred stratami na majetku a životoch civilistov? Neudržal svoju posádku disciplinovanou, keď horúce hlavy vojakov po odohranej dráme schladil demonštratívnym uzavretím čestného mieru medzi nemeckými a slovenskými jednotkami na posádke? Ani na tieto otázky Vojenský historickú ústav neponúkol svoju odpoveď.

Slovenský historický ústav má iný názor

Napísal: IGOR CAGÁŇ.

Voči jednostrannému posudku Historického ústavu SAV a Vojenského historického ústavu sa na druhej strane postavil riaditeľ Slovenského historického ústavu Matice slovenskej, Dr. Ján Bobák. Aj on zaslal v tom čase primátorovi Vítekovi list. Písal v ňom, že Ján Šmigovský ako profesionálny vojak zostal verný svojej prísahe a odmietol sa pridať na stranu povstalcov, pretože nesúhlasil so zánikom samostatnej prvej Slovenskej republiky, s prokomunistickým „ľudovodemokratickým“ režimom, reprezentovaným povstaleckou SNR, a nesúhlasil ani so začlenením Slovenska ako nesuverénnej súčasti ČSR do záujmovej sféry ZSSR. Paradoxom je, že Dr. Ján Bobák bol členom komunistickej strany a temer tri roky (1985-1988) pôsobil na Ústave marxizmu-leninizmu Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska v Bratislave.

Návrh na demontáž pamätnej tabule a reakcie

Napísal: IGOR CAGÁŇ.

Primátor Ferdinand Vítek teda disponoval dvoma – na prvý pohľad akademickými a odbornými – posudkami, zatiaľ čo jeden sa nezdráhal povrchne brnkať na strunu politickej korektnosti, druhý zavádzal a neanalyzoval do hĺbky; oba však, každý zo svojej logiky, boli za odstránenie tabule. Tieto materiály sa spolu s opisom článku zverejneného v časopise Svedectvo, 7. ročník, č. 10 z roku 1998 stali prílohami Návrhu na demontáž pamätnej tabule Jána Šmigovského pod číslom materiálu 3628, ktorý 28. 2. 2005 teda temer po piatich mesiacoch od doručenia prvotného podnetu od občana Ing. Hudeca, predložil na rokovanie Mestského zastupiteľstva sám primátor. Návrh na uznesenie znel: „Mestské zastupiteľstvo v Nitre prerokovalo Návrh na demontáž pamätnej tabule Jána Šmigovského, schvaľuje demontáž pamätnej tabule Jána Šmigovského, ukladá oddeleniu kultúry a športu MsÚ v Nitre zabezpečiť demontáž pamätnej tabule Jána Šmigovského.“

V dôvodovej správe uvádzal predkladateľ návrhu argument, že na oddelení kultúry a športu sa nenachádzajú žiadne doklady o schvaľovacom procese umiestnenia tejto tabule, nasledovalo citovanie subjektívneho hodnotenia osoby J. Šmigovského občanom Ing. Hudecom, pripojené posudky oboch ústavov a konštatovania, že „Komisia pre kultúrnu činnosť MZ sa na svojich zasadnutiach viackrát zaoberala týmto problémom a nezaujala jednoznačné stanovisko,“ a že: „Mestská rada v Nitre na svojom zasadnutú dňa 15. februára 2005 prerokovala návrh na demontáž pamätnej tabule Jána Šmigovského.“

Predseda kultúrnej komisie mesta Nitra a poslanec mestského zastupiteľstva, Anton Živčic, sa v tom čase i na margo priložených posudkov historických ústavov, pre médiá vyjadril: „Ja som na 60 percent za odstránenie tabule. Keďže táto republika uznáva ako svoj štátny sviatok SNP, považujem za veľmi čudné, že človek, ktorý bol popravený za zradu SNP a nepripojenie sa k nemu, má pamätnú tabuľu na verejnom mieste. Na druhej strane musím povedať, že vyjadrenia niektorých historikov sú trošku tendenčné. Preštudoval som si problematiku z každej strany, pomaly už viem, akú nosil Šmigovský veľkosť uniformy. Zistil som, že sa v tých pohnutých dňoch prejavil ako človek, ktorý prisahal vernosť vtedajšej Slovenskej republike a chcel ju dodržať. To je dôvod, prečo sa odmietol pridať k partizánom...“

Tabuľa bola mestom Nitra osadená počas funkčného obdobia primátora, bývalého hlavného architekta mesta, Ing. arch. Vladimíra Libanta, ktorému dokonca mestské zastupiteľstvo dňa 9. novembra 2006 udelilo pri príležitosti jeho 70-tych narodenín čestné občianstvo mesta Nitra. Na odhaľovaní tabule nebol v roku 1998 síce fyzicky prítomný, jej osadenie však podporoval. Libant bol totiž pamätníkom oných udalostí, ktoré až s odstupom času vyvolávali kontroverzie. V roku 1944 mal necelých 9 rokov. Pamätal si, ako mali Nemci na nitrianske kasárne namierený kanón, v oknách kasární zase videl pušky a guľomety. „Posádka nevpustila Nemcov dovnútra, myslím si, že je ešte dosť ľudí, ktorí si to pamätajú. Neodstraňujme tabuľu unáhlene,“ uviedol.

V osobe Libanta pritom nešlo o len tak hocikoho. Uveďme, že v roku 2000 založil Spoločnosť priateľov staroslávnej Nitry, v roku 1998 ho Veľkokontúr pre strednú a východnú Európu pasoval za rytiera rádu Sankti Constantini Magni, veľkoknieža Vladimír Dolgorukij, priamy potomok zakladateľa Kyjevskej Rusi, ho v roku 1996 zas vyznamenal železným krížom za zásluhy, temer dve desaťročia prednášal v Kňazskom seminári sv. Gorazda v Nitre dejiny cirkevného sakrálneho umenia a od svojich detských čias bol zanieteným skautským organizátorom...

Ani Libantova osobnosť však v očiach „emisárov ľudu“ nevyvážila tendenčné akademicky sa tváriace posudky oslovených inštitúcií – nečudo, veď sám sa napokon rozhodujúceho hlasovania o osude tabule zdržal už ako nezávislý poslanec. Poslanci Mestského zastupiteľstva mesta Nitra svojím uznesením č. 72/2005-MZ zo dňa 17. 3. 2005 uložili vedúcej oddelenia kultúry a športu, Dagmar Bojdovej, „zabezpečiť demontáž pamätnej tabule Jána Šmigovského“. Proti odstráneniu tabule bol len jeden poslanec za Slovenskú národnú stranu, Jozef Prokeš, štrnásti boli za, siedmi sa hlasovania zdržali. Bojdová zabezpečila naplnenie uznesenia dňa 5. 4. 2005, kedy nechala tabuľu demontovať, zatiaľ čo tá: „[d]očasne bola uložená v skladových priestoroch mestského úradu so zámerom jej umiestnenia v pripravovanom lapidáriu.“

Michal Števko vo svojej básničke s názvom Stav v našej ríši 2005 pri tejto príležitosti bol napísal: „A poslanci naši zradní, zmätok majú v hlave riadny. Šmigovského na tabuli, zastreliť by znova chceli. Komunisti, partizáni, chcú obnoviť hrozné činy!“

Po prijatí uznesenia svojím listom primátorovi z 22. 3. 2005 protestoval proti odstráneniu tabule i Zväz protikomunistického odboja.

V reakcii na primátorovu písomnú odpoveď Zväz protikomunistického odboja, Slovenská ľudová strana a Spoločnosť Andreja Hlinku postavili v otvorenom liste Šmigovského na: „...piedestál vzorného Slováka, ktorý aj v najťažších chvíľach zrady a násilia ostal verný svojmu národu a ideám,“ a kritizovali konanie primátora slovami: „...vyhovujete pohrobkom nenávistnej ideológie, znovu ‚pochovávate' slovenského hrdinu. Ustupujete komunistickým ideológom... Pán primátor, s kým vlastne chcete ísť a proti komu? Tabuľu nám nedali dole ani Maďari, ani Česi, ale  pomýlení a zaretušovaní nepriatelia nášho národa.“

Pamiatka na pplk. Jána Šmigovského ožíva

Napísal: IGOR CAGÁŇ.

Od tých čias však Šmigovského meno nezapadlo prachom, ba práve naopak, zostalo vo verejnom diškurze živé. Už v roku 2008 vo svojej novej monografii Slovenské národné povstanie 1944 (Bratislava: Slovart, 2008, str. 100) profesionálny historik novej generácie, Dr. Martin Lacko, o Šmigovského postoji napísal: „Z povojnového politického hľadiska je Šmigovského postoj jasný – išlo o vystúpenie proti odboju, a tým o zradu. Z hľadiska historického i ľudského sa však jeho postoj dá pochopiť a racionálne vysvetliť. Nebol zapojený do odboja, zložil prísahu vernosti štátnym predstaviteľom, nebol zasvätený do akcie v Banskej Bystrici – prečo by ju aj mal podporovať?“

V tom istom roku vyšiel na stránkach internetového spravodajcu Beo.sk prvý „doposiaľ najpodrobnejšie a najsúhrnnejšie spracovaný text o Jánovi Šmigovskom, aký sa do tohto času objavil,“ a ktorý je zaradený aj do tejto brožúrky na jej predošlých stranách. Na článok reagoval jeden z čitateľov portálu, pán JUDr. Ján Zvalo z Ottawy v Kanade slovami: „Hoci som bol ešte veľmi mladý, už vtedy som vedel aj ja, že Nitra, nitrianska posádka, nekapitulovala pred Nemcami. Hneď sme vedeli, že jej veliteľ, major Ján Šmigovský, sa hrdinne Nemcom vzoprel, nevzdal sa, nedovolil odzbrojiť svoju posádku. Všetci sme ho vtedy pokladali, a aj teraz pokladáme, za veľkého hrdinu. Skutočný vzor vojenskej disciplíny, odvahy a rozvahy, a vlasti oddaného národovca! Slúžil, slúži a vždy musí slúžiť za vzor pre slovenskú armádu, slovenskú mládež a všetkých Slovákov. Jeho tzv. súdenie a poprava neboli ničím iným ako hnusnou pomstou víťaza, sprostou vraždou nevinného človeka. Bol to ohavný zločin spáchaný povojnovými zločincami. Podplukovník Ján Šmigovský je a zostane slovenským hrdinom a martýrom, na ktorého Slováci nikdy nezabudnú a vždy si ho budú ctiť. Česť jeho pamiatke!“

Rodí sa myšlienka pamätného memoriálu

Napísal: IGOR CAGÁŇ.

V roku 2008 dlhoročný košický matičiar, pán Viliam Barényi, rodák z Rybárpoľa, ktorý ako syn lesníka vyše sedem rokov vyrastal v Spišskom Podhradí, viedol autobusový zájazd po hroboch bojovníkov Malej vojny, v rámci ktorého priviedol jeho účastníkov i na hrob zabudnutého pplk. Jána Šmigovského a jeho rodičov. Pán Barényi tento hrob dôkladne poznal, keďže na tom istom cintoríne má pochovaných oboch svojich rodičov. Okrem toho, pán Barényi mal možnosť, podobne ako pplk. Šmigovský, spoznať „ducha oslobodenia“ prinášaného sovietskou armádou po vojne, keď ako pätnásťročný spolu so skupinkou uvedomelých mládencov v Spišskom Podhradí, v noci z 13. na 14. marca 1945 pri príležitosti 6. výročia Slovenského štátu vylepoval na budovu dnešného mestského úradu v blízkosti železničnej stanice pri hlavnej ceste plagáty s heslami ako „Nech žije prezident Tiso!“, „Slováci, chcete byť zas otrokmi Beneša?“, „Smrť komunizmu!“ a pod. Mládencov zatkla miestna milícia a spolu s pánom Barényim ich odovzdala do rúk sovietskemu NKVD, pričom po väzení v Levoči ich odvliekli do zberného tábora v ZSSR a domov sa dostal až po neutíchajúcich naliehaniach svojej rodiny.

Medzi účastníkmi zájazdu organizovaného pánom Barényim bol i vtedajší člen Mladej Matice, Maroš Ambróz, ktorého osobnosť pplk. Šmigovského z rozprávania pána Barényiho zaujala natoľko, že informáciu o ňom posunul aj predsedníctvu prešovského o. z. Nové slobodné Slovensko.

Radovan Novotný, býv. predseda o. z. NSS pre organizáciu členskej základne spolu s Petrom Basalom, býv. predsedom o. z. NSS pre propagáciu a tlač uskutočnili spolu s Marošom Ambrózom obhliadku hrobového miesta. Basala následne prišiel s návrhom konať každoročne na Šmigovského počesť pochod z Prešova, sídla o. z. NSS, do Spišského Podhradia k miestu jeho posledného odpočinku. Cieľom malo byť vytvoriť protipól pro-povstaleckému nočnému pochodu Krompachy-Prešov, ktorý sa koná už štyri desaťročia každoročne na trati Krompachy – Margecany – Ľubovec – Kvašná voda – Prešov, a živí tak mýtus „hrdinského“ SNP.

Skúšobného, nultého prechodu sa zúčastnili spomínaní traja kamaráti po trase Prešov – Veľký Šariš – Medzany – Ostrovany – Ražňany – Uzovský Šalgov – Uzovské Pekľany – Lipovce – Lačnov – Lačnovské sedlo – Vyšný Slavkov – Bijacovce – Spišské Podhradie.

Na základe skúseností z nultého prechodu bol prvý ročník Memoriálu Jána Šmigovského naplánovaný na 29. augusta 2008 so začiatkom o 5:00 hod. spred Konkatedráli sv. Mikuláša v Prešove a s pokračovaním po uvedenej trase s malou zmenou: v závere sa prechádzalo miesto obcou Bijacovce cez obec Studenec. Účastníci prvého ročníku Memoriálu Jána Šmigovského tak dorazili do Spišského Podhradia medzi deviatou až desiatou hodinou večernou, aby následne prebehla nad hrobom pietna spomienka, pod holým nočným nebom, za svistu fakieľ na pozadí vysvietenej siluety majestátneho Spišského hradu. Atmosféra bola natoľko strhujúca, že napriek nadmernej fyzickej únave usporiadatelia už vtedy vedeli, že sem prídu o rok znova.

Posväcuje sa obnovený Šmigovského hrob

Napísal: IGOR CAGÁŇ.

Pôvodcovia myšlienky Memoriálu, uchvátení spomienkou na onú pamätnú noc, teda nezaháľali a pri príležitosti 106. výročia narodenia pplk. Šmigovského nechali obnoviť jeho spoločný hrob s rodičmi a zamýšľali na hrobe odhaliť práve pamätnú tabuľu od akad. sochára Tibora Bartfaya, ktorá bola zvesená z budovy býv. kasární v Nitre. Dr. Jozef Mižák, predseda Miestneho odboru Matice Slovenskej v Košiciach, však dostal v tejto veci z Nitry zamietavú odpoveď, a tak o. z. Nové slobodné Slovensko nechalo vyrobiť novú pamätnú tabuľu s týmto nápisom: „Tu leží nespravodlivo na smrť odsúdený dôstojník Slovenskej armády podplukovník Ján Šmigovský, ktorý svoj život zasvätil službe národu a štátu. Česť jeho pamiatke! ‚...mohol som odísť, avšak ja som volil cestu cti, cestu rovnú...' [podpis Šmigovského]“.

Slávnostné odhalenie obnoveného hrobu i novoosadenej pamätnej tabule sa uskutočnilo 3. mája 2009 o 14:00 hod. na miestnom cintoríne. Pamätnú tabuľu v ten deň posvätil rímsko-katolícky kňaz, vdp. Anton Fritz, synovec JUDr. Gejzu Fritza, býv. ministra pravosúdia Slovenského štátu a predniesol pred zúčastnenými nasledovné pamätné slová: „Bratia a sestry, stojíme pri novopostavenom pomníku vzácneho človeka, roduverného Slováka, ktorý za svoju vernosť prísahe zaplatil svojím životom. Jeho príklad mali nasledovať všetci v službe postavení, ale na ich večnú hanbu v rozhodujúcom okamihu zaváhali a zradili. Dnes nás tu nie je veľa, lebo tí, ktorí by ho mali odprosiť sa neprávom dávajú oslavovať, aby zahlušili výčitky svedomia – ak ho ešte vôbec majú. Bratia a sestry, ak si zalistujeme v dejinách Slovenska, s trpkosťou v srdci musíme konštatovať, že skoro všetci veľkí nášho národa boli, a žiaľ aj dosiaľ sú, novodobými judášmi zaznávaní a osočovaní. Je to vrcholne smutné, že hrdinovia sú ako Kristus opľúvaní a bagatelizovaní a niktoši rozhodujú o živých i mŕtvych ľuďoch, ale – opakujem – ľudí oklamať možno, ale Boha nie! A v istote, že jeho spravodlivému súdu nikto neunikne prijímame i túto pokoru a poníženie, lebo konečné slovo bude mať Božia spravodlivosť a nie ľudská pýcha. “

Týmto aktom v symbolickom zastúpení bolo spravodlivosti nad Jánom Šmigovským aspoň duchovne učinené zadosť, veď po odhalení tabule sa v miestnom kostole slúžila sv. omša práve za jeho dušu.

Memoriálu Jána Šmigovského tak už nemalo čo stáť v ceste. Jeho IV. ročník (r. 2011) verejne podporil aj Dr. Peter Mulík z Historického odboru Matice slovenskej slovami: „Veľmi dobrá iniciatíva. Nech si Slováci uvedomia, kto skutočne konal pre slovenskú vec! Nedovoľme si prevracať svoje dejiny! Hoci je veľa deformátorov dejín, nebojme sa, lebo nás je viac a my máme pravdu.“

Záver

Napísal: IGOR CAGÁŇ.

Podplukovník Ján Šmigovský zo Spišského Podhradia bol prvou slovenskou povojnovou obeťou – popravený zastrelením – na základe verdiktu retribučného súdu, ktorý zriadila nelegálna a nelegitímna tzv. Slovenská národná rada.

Šmigovský je príkladom hrdinu bez prítomnosti nejakého slepého fanatizmu. Tento dôstojník slovenskej armády, na rozdiel od jeho kolegov z dôstojníckeho zboru, ktorí konšpirovali na protištátnom povstaní z roku 1944, bol obyčajným čestným človekom – ako však prehlásil „vždy Slovákom“ – so svojimi bežnými starosťami a trápeniami ohľadne svojej chorej manželky a dvoch synov. Pred tzv. Národným súdom sa snažil dosiahnuť omilostenie, aby sa mohol postarať o svoju rodinu. Tak ako pri obrane starobylej Nitry, aj tu si uvedomoval svoje miesto a svoj sľub – vtedy i teraz sa snažil dodržať svoju zloženú prísahu – tentokrát prísahu manželke „v dobrom i zlom“.

Faktom tiež zostane, že Šmigovský nepridaním sa do augustového povstania uchránil  Nitru od bojov, zatiaľ čo slovenskí vojaci iných posádok hynuli pre rozhodnutia svojich veliteľov konšpirujúcich na nezmyselnom a zle pripravenom povstaní. Nitra skutočné hrôzy vojny zažila až pri tzv. oslobodení, kedy v dôsledku sovietskeho bombardovania centra mesta, na ktorom práve prebiehali trhy, zahynulo vyše 300, podľa niektorých prameňov až do 1000 civilistov. Bombardovanie tiež vážne narušilo historický fond mesta, keď bolo zničených vyše 50 budov (medzi nimi i mestské divadlo z roku 1882, kňazský seminár, pešia zóna, Sihoť...) a ťažko poškodených vyše 300 objektov.

Je preto našou morálnou povinnosťou aspoň po rokoch vzdať hold človeku, pre ktorého bola prvoradá prísaha a ochrana mu zverených životov a majetku mesta Nitra.

O to viac, že kauza zvesenej pamätnej tabule venovanej Šmigovskému v Nitre sa odohrávala na rovnakom pozadí ako Šmigovského povojnový spolitizovaný súdny proces,  a síce na pozadí skutočnosti, že vďaka Šmigovského postoju v osudných chvíľach nedošlo k oslobodeniu členov troch rozpustených ilegálnych ústredných výborov, oblastných vedúcich a iných funkcionárov Komunistickej strany Slovenska, ktorí boli do nitrianskej väznice 20. mája 1944 prevezení z Bratislavy – šlo o osoby ako Benada, Osoha, Ďuriš, Černocký, či budúci premiér Široký...

Dokedy sa má ešte vznášať tento fantóm komunizmu ponad zdravým rozumom a sebabičovanie ponad národným cítením?

Nech očisteniu pamiatky Jána Šmigovského, vovedeniu účastníkov jeho pamätného memoriálu do problematiky tzv. Slovenského národného povstania a športovo-kultúrnej mobilizácii slovenskej mládeže slúži tento zozbieraný materiál, ktorý práve držíš v rukách!

www.jozeftiso.sk www.beo.sk www.nss.sk