Mne sa zdalo byť priamo nemožné, aby Nemci útočili na Slovensko, keď sme predtým 6 rokov spolu nažívali ako spojenci.
pplk. Ján Šmigovský

Sťažnosť Ing. Jána Hudeca mestu Nitra

Posted in Kontroverzie

VEC: Vzťah predstaviteľov mesta Nitry k Slovenskému národnému povstaniu a pamätná tabuľa na bývalých kasárňach

V Nitre 30. augusta 2005

Vážený pán primátor,

obraciam sa na Vás vo veci, ktorú považujem za vec cti predstaviteľov mesta Nitry, ktorí zastupujú jej občanov. Ide o verejné vyjadrenie ich vzťahu k Slovenskému národnému povstaniu. Dvaja doterajší prezidenti Slovenskej republiky i jej z volieb vzišlí premiéri a nimi vedené vlády vyjadrili svoj kladný alebo i obdivný vzťah k tomuto hrdinskému činu veľkej časti slovenského národa i zahraničných účastníkov tohto odboja proti nemeckému fašizmu. Národná rada Sloven­skej republiky vyslovila takéto uznanie tým, že 29. august vyhlásila za štátny sviatok SR. Na oslavách SNP sa vždy znova vyzdvihovala jeho zásluha v tom, že očistilo slovenský národ od hanby spojenectva s fašistickým Nemeckom, spoluúčasti jeho armády na vojne proti Poľsku a Sovietskemu zväzu i od viny za nesmierne hanebné a rasisticky zločinné zaobchádzanie so slovenskými Židmi a za deportácie 58 000 z nich do táborov smrti v nacistickej Tretej ríši. Na včerajších oslavách 60. výročia SNP v Banskej Bystrici naši traja najvyšší ústavní činitelia a v mene zahraničných predstaviteľov český premiér ocenili medzinárodný aj vnútorný význam Povstania ako hrdinskej časti histórie slovenského národa.

Vo svetle uvedených skutočností vidí sa mi byť nepochopiteľné a úplne neprijateľné, že na bývalé nitrianske kasárne (terajšiu tržnicu) na Štefánikovej ulici bola osadená pamätná tabuľa pplk. Jánovi Šmigovskému. Menovaný bol v čase vypuknutia SNP v hodnosti majora veliteľom nitrianskej posádky. Nielenže sa odmietol pripojiť k Povstaniu alebo aspoň umožniť tým, čo sa chceli do neho zapojiť, odísť z kasární, ale úzko spolupracoval s nemeckými okupačnými veliteľmi a zariadil, aby im nitrianska posádka vytvárala bezpečné zázemie. Tým napomohol urých­lenie potlačenia SNP nemeckými vojskami. Zároveň umožnil, aby sa nitrianska posádka stala jadrom takzvanej Domobrany v čase, keď nemecké vojská už z územia Slovenska postupne ustu­povali a sovietska armáda ho od nich oslobodzovala. Po vojne bol za túto svoju činnosť, nepria­teľskú nielen voči obnovenej Československej republike, ale aj voči protifašistickej koalícii ZSSR, USA a Veľkej Británie, Národným súdom odsúdený na smrť a popravený. Treba pozna­menať, že ho neodsúdili komunisti, ale súd, ktorý vzišiel z dohody všetkých politických zložiek protifašistického odboja, teda j Demokratickej strany, ktorá v roku 1946 veľkou väčšinou vyhra­la voľby na Slovensku.

Na základe týchto skutočností a opakovaných vyhlásení NR SR i jej vlád od roku 1993, že novovzniknutá Slovenská republika nie je právnym alebo politickým pokračovateľom takzva­ného Slovenského štátu, je ťažko pochopiteľné, ako bolo možné osadiť na bývalých kasárňach Jánovi Šmigovskému pamätnú tabuľu „za obranu štátnej nezávislosti a suverenity Slovenskej republiky,“ pod ktorou treba rozumieť fašistický slovenský štát. Je to krutý výsmech pravdy, lebo táto republika vznikla z vôle nacistického Nemecka a jeho vodcu. Bola úbohým satelitom nemeckej Tretej ríše a slúžila jej politickým a vojenským záujmom. Nikdy nebola nezávislou a v čase, keď podľa vyjadrenia na tabuli mal Ján Šmigovský brániť jej nezávislosť a suverenitu – od vtrhnutia 8 nemeckých divízií na Slovensko – nemala už žiadnu suverenitu.

Rozhodovali v nej nemeckí vojenskí velitelia, od najvyšších až po najnižších, a slovenské správ­ne orgány boli len ich úbohými prisluhovačmi a vykonávateľmi ich rozkazov, ktoré znamenali pre tisíce občanov Slovenska smrť na jeho území alebo v nemeckých koncentračných táboroch.

Udivuje ma, že mesto Nitra prostredníctvom svojich predstaviteľov nielen dalo súhlas na osadenie uvedenej pamätnej tabule, ale sa dokonca prepožičalo na to, aby bolo prvým signatá­rom nápisu na nej. Vzhľadom na prv uvedené skutočnosti považujem takýto postoj za mravne i politicky neudržateľný. Je to mravná i politická rozpoltenosť, ak predstavitelia nášho štátu na jednej strane oceňujú Slovenské národné povstanie ako svetlú časť histórie slovenského národa v 20. storočí a na druhej strane sa osádzajú pamätné tabule tým, čo bojovali nielen proti nemu, ale i proti vývoju, čo viedol k vzniku prvej skutočne samostatnej a nezávislej Slovenskej repub­liky, ktorú uznávajú všetky štáty sveta. Do tohto vývoja sa, žiaľ, včlenilo i 40 rokov komunistic­kého režimu. Za to však tí, čo bojovali aj padli v SNP i po ňom, nemôžu. Veľká väčšina z nich si to nepriala a za taký režim by nebola bojovala, i keď proti fašizmu áno. O tom, že na Slovensku bude takýto režim sa rozhodlo na Jaltskej konferencii, kde si predstavitelia víťazných mocností, ZSSR, USA a Veľkej Británie, rozdelili sféry vplyvu v Európe. Takzvaný „víťazný február 1948“ bol iba nutným následkom tejto trojdohody.

Medzi tými mnohými i ja osobne som bol postihnutý komunistickým režimom pre svoje kresťanské presvedčenie, aj keď to vôbec nechcem porovnávať s ďaleko väčším postihnutím iných. Píšem to len preto, aby bolo zrejmé, že nemám dôvod tento totalitný režim zastávať a nemohol som s ním súhlasiť už principiálne z hľadiska svojho kresťanského presvedčenia. Ale i režim vojnového Slovenského štátu bol totalitným režimom, s vládou jednej strany a s jedinou prípustnou politickou ideológiou – fašizmom v osobitnej slovenskej podobe. Vďaka Pánu Bohu, že sú oba tieto režimy už za nami a že žijeme v demokracii, kde môže každý slobodne vyjadrovať svoje názory podľa svojho presvedčenia. Táto krásna skutočnosť však vyžaduje tým väčšiu zodpovednosť od nás všetkých, aby sme draho vydobytú slobodu a demokraciu nezneužívali.

Za takéto zneužitie slobody a demokracie považujem i osadenie uvedenej pamätnej tabule. Nie že by som súhlasil s takým odsúdením a popravou Jána Šmigovského – nikdy by som k takému niečomu nedal svoj súhlas. Ale nemôžem súhlasiť s tým, aby sa osádzali pamätné tabule ľuďom, ktorí sa v kritickom čase rozhodli nesprávne a postavili sa na nesprávnu stranu. Ján Šmigovský sa, žiaľ, postavil na stranu tých, čo rozpútali 2. svetovú vojnu, v ktorej zahynulo viac než 35 miliónov ľudí, z toho 6 miliónov Izraelitov, čo predstavovali takmer polovicu z 13 miliónov tohto ťažko skúšaného národa.

Na základe všetkého prv napísaného žiadam Vás vážený pán primátor, žeby ste sa zasadili o to, aby uvedená pamätná tabuľa bola z priečelia bývalých nitrianskych kasární odstránená. Ak rozhodnutie o jej odstránení patrí do kompetencie mestského zastupiteľstva, žiadam Vás, aby ste túto moju žiadosť s jej prílohami postúpili do tohto orgánu. Za nami sú oslavy 60. výročia Slovenského národného povstania a slávnostné prejavy, oceňujúce zásluhy tohto hrdinského od­boja proti veľkej vojenskej presile nemeckej fašistickej armády, zásluhy padlých aj preživších pre budúce generácie, i pre našu dobu. Ak by uvedená tabuľa zostala i po nich na stene bývalých kasární, vyznieval by nápis na nej ako mravná a politická schizofrénia zo strany mesta Nitry, ako jej prvého a hlavného signatára. K ostatným dvom signatárom sa nevyjadrujem. Keď majú záporný vzťah k SNP, je to ich zodpovednosť. Ak nechceme byť pokrytcami a chceme si zacho­vať tvár, nemôžeme chváliť nejakú skutočnosť a zároveň jej opak. Veď náš Spasiteľ, Pán Ježiš Kristus, povedal: „Vaša reč nech je áno - áno, nie - nie! Čo je navyše pochádza od Zlého“ (Ev. Matúša 5,37).

Vážený pán primátor, prijmite môj srdečný pozdrav so želaním dobrého zdravia, sily, múdrosti aj obetavosti a nadovšetko Božieho požehnania vo Vašej náročnej práci pre dobro všetkých obyvateľov mesta Nitry.         

 

S úctou, jeden z jej starých obyvateľov,

 

Ján Hudec, vlastnoručný podpis

 

Prílohy:             

  1. Výňatky z dvoch zborníkov SNP
  2. Nápis na pamätnej tabuli
Originál:

www.jozeftiso.sk www.beo.sk www.nss.sk