Nikdy sa nebojím priznať, že Národný súd a ľudové súdy po roku 1945 boli mimoriadnymi súdmi, revolučnými súdmi, kde, ako je známe, sa ani tak nehľadá objektívna pravda, ako tvorí historická politická pravda. Objektívnu historickú pravdu sú povolaní odhaliť vedeckou metódou historici – niekedy z taktických dôvodov po určitom časovom odstupe...
Genrál doc. JUDr. Anton Rašla

Šmigovský ako armádny dôstojník

Posted in Životopis

Po skončení akadémie bol Šmigovský v roku 1926 priradený k pechote ako poručík. Pôsobil aj ako inštruktor poddôstojníckej školy. V roku 1931 bol povýšený na nadporučíka, v roku 1936 na kapitána, 1. júla 1941 na majora a 13. septembra 1944 na podplukovníka, čo bola jeho najvyššia dosiahnutá hodnosť.

Počas ČSR pôsobil Šmigovský v Hraniciach, Chomútove, Žiline, Čadci a Ružomberku.

Po vzniku Slovenského štátu bol v máji 1939 Šmigovský podľa rozhodnutia Ministerstva národnej obrany (MNO) pridelený k Hlavnému veliteľstvu Hlinkovej gardy ako pridelenec ministerstva. Už v auguste 1939 však tento post opustil na vlastnú žiadosť. Potom pôsobil ako veliteľ práporu, neskôr pluku v Trnave, inštruktor pre výcvik dôstojníkov v Bratislave a ako veliteľ výcvikového tábora v Lešti (tu okrem iného dohliadal na pracovné jednotky Židov).

Keď v júni 1941 vypukla na východe vojna proti boľševizmu, Šmigovský sa jej zúčastnil v hodnosti majora. V Rusku bol dvakrát: od júla 1941 do januára 1942 a od júna 1943 do októbra 1943. Pôsobil okrem iného v Dobromile, Novomoskovsku, Taganrogu, či na Kryme. Hoci sa jeho jednotky nezúčastnili priameho boja a konali len strážnu službu, výcvik a pomocné práce, predsa sa snažil, aby vynikli: ako aj počas celého svojho pôsobenia v armáde. „Mne šlo o to, aby i Slovák ukázal na vojenskom poli, že sa vie uplatniť,“ povedal Šmigovský (Zápisnica o hlavnom pojednávaní v trestnej veci proti J. Šmigovskému z 21. septembra 1945, str. 3 – A853/119).

Počas služby v Sovietskom zväze ochorel Šmigovský na maláriu a dyzentériu. Po uzdravení z choroby bol v januári 1944 ustanovený za veliteľa pechotnej školy a mestskej posádky v Nitre.

Šmigovský sa politicky neangažoval počas celého svojho života (čo sa v armáde ani nesmelo, či už za ČSR alebo SR). O politiku sa nezaujímal, nikdy nebol členom HSĽS, čo samozrejme neznamená, že nezastával niektoré zásadné postoje. V niektorých veciach mal jasno: celú dobu svojej služby bol známy ako Slovák, pretože slovenskú otázku chápal hlbšie ako mnohí z jeho kolegov. „Politike som nerozumel, no rozumel som tomu, že som Slovák,“ ako to sám povedal (Zápisnica o hlavnom pojednávaní v trestnej veci proti J. Šmigovskému z 21. septembra 1945, str. 3 – A853/119). Žiadne konflikty s československy orientovanými kolegami v armáde nemal.

Šmigovský aj svoje poslanie v armáde chápal hlbšie, bol zanietený pre slovenskú vec. Nešlo mu o osobnú slávu ani kariérny postup. O prístupe k svojmu povolaniu sa vyjadril: „Nebol som karieristom. Keď ma chcel minister Haššík v dobe povstania povýšiť, prosil som Haššíka, aby ma nepovyšoval. Povedal som mu: mne o povýšenie nejde, nechcem byť povýšený.“ (Zápisnica o hlavnom pojednávaní v trestnej veci proti J. Šmigovskému z 21. septembra 1945, str. 6 – A853/120) Na rozdiel od mnohých ďalších dôstojníkov vôbec nevyhľadával spoločnosť politikov, ani sa s nimi z vlastnej iniciatívy nekontaktoval. „[Ž]il som len rodine a službe,“ vyjadril sa (Zápisnica o hlavnom pojednávaní v trestnej veci proti J. Šmigovskému z 21. septembra 1945, str. 5 – A853/120).

www.jozeftiso.sk www.beo.sk www.nss.sk