Na kríž, ktorý si dovtedy niesol, mal byť už len pribitý. Jeho kríž? Utrpenie väzňa, tituly zradcu za to, že dodržal prísahu. Ale to nebolo všetko. Bolesť, ktorá väčšmi pálila, oveľa väčšmi: Manželka-Neslovenka sa ho zriekla. Chcel objať naposledy svoje deti, ktoré mal tak rád. To bola jeho posledná žiadosť. Ale matka to deťom nedovolila. Kalich opustenosti mal dopiť až na dno.
páter Chryzostom Bardys, O. F. M.

Článok Odhalenie pamätnej dosky pplk. Jánovi Šmigovskému

Napísal: SVEDECTVO. Posted in Kontroverzie

Dňa 4. septembra 1998 bola v Nitre odhalená pamätná doska pplk. Jánovi Šmigovskému, veliteľovi nitrianskych kasární v období prvého Slovenského stálu.

Na hlavnej ulici mesta na budove kasární, ktoré v dnešných dobách slúžia ako mestská tržnica, zišlo sa niekoľko desiatok občanov a účastníci historického sympózia Matice Slovenskej spolu s bývalými politickými väzňami, aby boli účastní tohto pamätného okamihu, odhalenia pamätnej dosky.

Milú slávnosť uviedol Dr. Bobák, vedúci Historického ústavu Matice Slovenskej, ktorý v úvode odôvodnil potrebu umiestnenia tejto pamätnej tabule, vzhľadom k osobnosti pplk. Jána Šmigovského, ktorý v rozhodujúcej chvíli zachoval vernosť svojej prísahy, ktorú zložil Slovenskému štátu.

Potom prehovoril predseda KPVS Dr. Július Porubský a prof. František Vnuk. Rečníci vo svojich príhovoroch zhodnotili osobnosť pplk. Šmigovského, ktorý v augustových dňoch roku 1944 s celou nitrianskou posádkou neuposlúchol výzvu pridať sa k povstalcom v Banskej Bystrici a taktiež sa nevzdal nemeckej armáde, ktorá obsadzovala povstalecké územie.

Pplk. Ján Šmigovský bol vojakom vo svojej podstate, bol vzorom v plnení povinností. Vojenskú kariéru začínal v Čechách, kde sa aj oženil. Koncom roku 1938. keď sa začínala formovať slovenská armáda, ako Slovák odchádza z Čiech a ako kapitán dostáva sa k pešiemu útvaru do Dolného Kubína. Tu prežíva aj 14. marec 1939, ku ktorému prejavuje ako prvý Slovák svojej sympatie a vkladá všetko svoje úsilie do budovania samostatného Slovenska a to hlavne pri budovaní slovenskej armády. Celou svojou činnosťou upevňoval Slovenský štát.

Vernosť, ktorú dokázal svojmu národu, že sa nepripojil k tým, čo zradili vlasť a išli do boja za obnovenie Československa, dokumentoval aj tým, že sa nedal s posádkou odzbrojiť Nemcom.

Potom pri ústupe pred sovietskou armádou evakuoval do Čiech. Tu práve dokázal, že vernosť Slovensku sa nerovná službe nacizmu. So zbraňou v ruke spolu s Vlasovcami sa v Prahe postavil na odboj Nemcom a tak pomohol oslobodiť Prahu.

Po uzavretí mieru po druhej svetovej vojne, je však zaistený, a ako jeden z prvých postavený pred súd v Bratislave. Súdil ho Národný súd a to za zločin zrady na povstaní. Bol odsúdený k trestu smrti. Aká však irónia, ako vojaka ho nepopravili zastrelením, ale obesením. Aj v tomto akte možno vidieť zlomyseľnosť konateľov odplaty.

Bola to brutálna vražda a akt „revolučnej československej spravodlivosti“. Nebol to súd, bol to benešovský, čechoslovácky revanš.

Bol to akt odplaty za jeho slovenský postoj, inak tento rozsudok sa nedá pochopiť. Podľa vyjadrenia predsedu Národného súdu Daxnera, prvé rozsudky Národného súdu musia byť prísne, a to z toho dôvodu, aby si súd získal autoritu.

Možno konštatovať, že súd nezohľadnil jeho účasť v povstaní v Prahe, a nevzal to ani za poľahčujúcu okolnosť.

Spoluväzni, ktorí s ním boli na cele Krajského súdu, svedčia o tom, že pplk. Ján Smigovský si bol istý svojho oslobodenia a očakával, že za dva-tri dni ho prepustia a oslobodia. Je otázne, čo sa odohralo v jeho mysli, keď počul rozhodnutie súdu. To sa už nikdy nedozvieme. No pri jeho povahe, dá sa usúdiť, že aj tento verdikt prijal hrdinsky.

Je známa skutočnosť, ktorá sa tradovala v Košiciach po príchode Benešovej vlády, že podplukovník Šmigovský musí byť popravený, nakoľko s posádkou sa nepripojil k bystrickému povstaniu.

Veríme, že osobnosť podplukovníka Šmigovského bude historikmi verne zhodnotená, čo sa doteraz nestalo. Treba národu povedať celú pravdu. Túto pravdu by sa mala dozvedieť hlavne mladá generácia, ktorá bola vychovaná v období 40 rokov temnoty nášho národa.

Nech pri pohľade na túto tabuľu a pri pozastavení a čítaní textu sa mladí ľudia pýtajú, kto to bol? Čo pre náš národ znamenal? A tak sa postupne dozvedia pravdu.

Text na tabule znie:

„Na pamiatku veliteľovi pechotnej školy a vojenskej posádky v Nitre, pplk. Jánovi Smigovskému 1903-1945, za obranu Štátnej nezávislosti a suverenity Slovenskej republiky.

Mesto Nitra

Konfederácia politických väzňov Slovenska

Slov. historický ústav Matice Slovenskej

Originál:

SVEDECTVO, ročník 7, č. 10, október 1998

Sťažnosť Ing. Jána Hudeca mestu Nitra

Posted in Kontroverzie

VEC: Vzťah predstaviteľov mesta Nitry k Slovenskému národnému povstaniu a pamätná tabuľa na bývalých kasárňach

V Nitre 30. augusta 2005

Vážený pán primátor,

obraciam sa na Vás vo veci, ktorú považujem za vec cti predstaviteľov mesta Nitry, ktorí zastupujú jej občanov. Ide o verejné vyjadrenie ich vzťahu k Slovenskému národnému povstaniu. Dvaja doterajší prezidenti Slovenskej republiky i jej z volieb vzišlí premiéri a nimi vedené vlády vyjadrili svoj kladný alebo i obdivný vzťah k tomuto hrdinskému činu veľkej časti slovenského národa i zahraničných účastníkov tohto odboja proti nemeckému fašizmu. Národná rada Sloven­skej republiky vyslovila takéto uznanie tým, že 29. august vyhlásila za štátny sviatok SR. Na oslavách SNP sa vždy znova vyzdvihovala jeho zásluha v tom, že očistilo slovenský národ od hanby spojenectva s fašistickým Nemeckom, spoluúčasti jeho armády na vojne proti Poľsku a Sovietskemu zväzu i od viny za nesmierne hanebné a rasisticky zločinné zaobchádzanie so slovenskými Židmi a za deportácie 58 000 z nich do táborov smrti v nacistickej Tretej ríši. Na včerajších oslavách 60. výročia SNP v Banskej Bystrici naši traja najvyšší ústavní činitelia a v mene zahraničných predstaviteľov český premiér ocenili medzinárodný aj vnútorný význam Povstania ako hrdinskej časti histórie slovenského národa.

Vo svetle uvedených skutočností vidí sa mi byť nepochopiteľné a úplne neprijateľné, že na bývalé nitrianske kasárne (terajšiu tržnicu) na Štefánikovej ulici bola osadená pamätná tabuľa pplk. Jánovi Šmigovskému. Menovaný bol v čase vypuknutia SNP v hodnosti majora veliteľom nitrianskej posádky. Nielenže sa odmietol pripojiť k Povstaniu alebo aspoň umožniť tým, čo sa chceli do neho zapojiť, odísť z kasární, ale úzko spolupracoval s nemeckými okupačnými veliteľmi a zariadil, aby im nitrianska posádka vytvárala bezpečné zázemie. Tým napomohol urých­lenie potlačenia SNP nemeckými vojskami. Zároveň umožnil, aby sa nitrianska posádka stala jadrom takzvanej Domobrany v čase, keď nemecké vojská už z územia Slovenska postupne ustu­povali a sovietska armáda ho od nich oslobodzovala. Po vojne bol za túto svoju činnosť, nepria­teľskú nielen voči obnovenej Československej republike, ale aj voči protifašistickej koalícii ZSSR, USA a Veľkej Británie, Národným súdom odsúdený na smrť a popravený. Treba pozna­menať, že ho neodsúdili komunisti, ale súd, ktorý vzišiel z dohody všetkých politických zložiek protifašistického odboja, teda j Demokratickej strany, ktorá v roku 1946 veľkou väčšinou vyhra­la voľby na Slovensku.

Na základe týchto skutočností a opakovaných vyhlásení NR SR i jej vlád od roku 1993, že novovzniknutá Slovenská republika nie je právnym alebo politickým pokračovateľom takzva­ného Slovenského štátu, je ťažko pochopiteľné, ako bolo možné osadiť na bývalých kasárňach Jánovi Šmigovskému pamätnú tabuľu „za obranu štátnej nezávislosti a suverenity Slovenskej republiky,“ pod ktorou treba rozumieť fašistický slovenský štát. Je to krutý výsmech pravdy, lebo táto republika vznikla z vôle nacistického Nemecka a jeho vodcu. Bola úbohým satelitom nemeckej Tretej ríše a slúžila jej politickým a vojenským záujmom. Nikdy nebola nezávislou a v čase, keď podľa vyjadrenia na tabuli mal Ján Šmigovský brániť jej nezávislosť a suverenitu – od vtrhnutia 8 nemeckých divízií na Slovensko – nemala už žiadnu suverenitu.

Rozhodovali v nej nemeckí vojenskí velitelia, od najvyšších až po najnižších, a slovenské správ­ne orgány boli len ich úbohými prisluhovačmi a vykonávateľmi ich rozkazov, ktoré znamenali pre tisíce občanov Slovenska smrť na jeho území alebo v nemeckých koncentračných táboroch.

Udivuje ma, že mesto Nitra prostredníctvom svojich predstaviteľov nielen dalo súhlas na osadenie uvedenej pamätnej tabule, ale sa dokonca prepožičalo na to, aby bolo prvým signatá­rom nápisu na nej. Vzhľadom na prv uvedené skutočnosti považujem takýto postoj za mravne i politicky neudržateľný. Je to mravná i politická rozpoltenosť, ak predstavitelia nášho štátu na jednej strane oceňujú Slovenské národné povstanie ako svetlú časť histórie slovenského národa v 20. storočí a na druhej strane sa osádzajú pamätné tabule tým, čo bojovali nielen proti nemu, ale i proti vývoju, čo viedol k vzniku prvej skutočne samostatnej a nezávislej Slovenskej repub­liky, ktorú uznávajú všetky štáty sveta. Do tohto vývoja sa, žiaľ, včlenilo i 40 rokov komunistic­kého režimu. Za to však tí, čo bojovali aj padli v SNP i po ňom, nemôžu. Veľká väčšina z nich si to nepriala a za taký režim by nebola bojovala, i keď proti fašizmu áno. O tom, že na Slovensku bude takýto režim sa rozhodlo na Jaltskej konferencii, kde si predstavitelia víťazných mocností, ZSSR, USA a Veľkej Británie, rozdelili sféry vplyvu v Európe. Takzvaný „víťazný február 1948“ bol iba nutným následkom tejto trojdohody.

Medzi tými mnohými i ja osobne som bol postihnutý komunistickým režimom pre svoje kresťanské presvedčenie, aj keď to vôbec nechcem porovnávať s ďaleko väčším postihnutím iných. Píšem to len preto, aby bolo zrejmé, že nemám dôvod tento totalitný režim zastávať a nemohol som s ním súhlasiť už principiálne z hľadiska svojho kresťanského presvedčenia. Ale i režim vojnového Slovenského štátu bol totalitným režimom, s vládou jednej strany a s jedinou prípustnou politickou ideológiou – fašizmom v osobitnej slovenskej podobe. Vďaka Pánu Bohu, že sú oba tieto režimy už za nami a že žijeme v demokracii, kde môže každý slobodne vyjadrovať svoje názory podľa svojho presvedčenia. Táto krásna skutočnosť však vyžaduje tým väčšiu zodpovednosť od nás všetkých, aby sme draho vydobytú slobodu a demokraciu nezneužívali.

Za takéto zneužitie slobody a demokracie považujem i osadenie uvedenej pamätnej tabule. Nie že by som súhlasil s takým odsúdením a popravou Jána Šmigovského – nikdy by som k takému niečomu nedal svoj súhlas. Ale nemôžem súhlasiť s tým, aby sa osádzali pamätné tabule ľuďom, ktorí sa v kritickom čase rozhodli nesprávne a postavili sa na nesprávnu stranu. Ján Šmigovský sa, žiaľ, postavil na stranu tých, čo rozpútali 2. svetovú vojnu, v ktorej zahynulo viac než 35 miliónov ľudí, z toho 6 miliónov Izraelitov, čo predstavovali takmer polovicu z 13 miliónov tohto ťažko skúšaného národa.

Na základe všetkého prv napísaného žiadam Vás vážený pán primátor, žeby ste sa zasadili o to, aby uvedená pamätná tabuľa bola z priečelia bývalých nitrianskych kasární odstránená. Ak rozhodnutie o jej odstránení patrí do kompetencie mestského zastupiteľstva, žiadam Vás, aby ste túto moju žiadosť s jej prílohami postúpili do tohto orgánu. Za nami sú oslavy 60. výročia Slovenského národného povstania a slávnostné prejavy, oceňujúce zásluhy tohto hrdinského od­boja proti veľkej vojenskej presile nemeckej fašistickej armády, zásluhy padlých aj preživších pre budúce generácie, i pre našu dobu. Ak by uvedená tabuľa zostala i po nich na stene bývalých kasární, vyznieval by nápis na nej ako mravná a politická schizofrénia zo strany mesta Nitry, ako jej prvého a hlavného signatára. K ostatným dvom signatárom sa nevyjadrujem. Keď majú záporný vzťah k SNP, je to ich zodpovednosť. Ak nechceme byť pokrytcami a chceme si zacho­vať tvár, nemôžeme chváliť nejakú skutočnosť a zároveň jej opak. Veď náš Spasiteľ, Pán Ježiš Kristus, povedal: „Vaša reč nech je áno - áno, nie - nie! Čo je navyše pochádza od Zlého“ (Ev. Matúša 5,37).

Vážený pán primátor, prijmite môj srdečný pozdrav so želaním dobrého zdravia, sily, múdrosti aj obetavosti a nadovšetko Božieho požehnania vo Vašej náročnej práci pre dobro všetkých obyvateľov mesta Nitry.         

 

S úctou, jeden z jej starých obyvateľov,

 

Ján Hudec, vlastnoručný podpis

 

Prílohy:             

  1. Výňatky z dvoch zborníkov SNP
  2. Nápis na pamätnej tabuli
Originál:

Posudok Vojenského historického ústavu

Posted in Kontroverzie

Vážený pán primátor,

listom číslo 26194/04KŠ z 24. novembra 2004, ste sa obrátili na Vo­jenský historický ústav o poskytnutie odborného stanoviska k osobnosti pplk. Jána Šmigovského, ktorý bol po vypuknutí Slovenského národného povstania veliteľom nitrianskej posádky. Rozporuplné hodnotenie jeho osoby si aj my uvedomujeme, napriek tomu nás udivuje, že Historický ústav Slovenskej akadémie vied, ktorý je renomovanou inštitúciou a je garantom rozvoja historickej vedy na Slovensku, nezaujal stanovisko k tomuto prípa­du, hoci jeho pracovníci disponujú všetkými relevantnými informáciami, ktoré k takému stanovisku potrebujú.

J. Šmigovský sa narodil 2. 5. 1903 v Brownville, USA. V roku 1905 sa jeho rodičia vrátili do Spišského Podhradia z USA, kam sa vysťahovali za prácou. Po absolvovaní ľudovej školy a gymnázia v rokoch 1924 – 1926 vyštudoval Vojenskú akadémiu v Hraniciach na Morave. V 20. a 30. rokoch absolvoval viaceré odborné kurzy a zastával nižšie veliteľské funkcie.

Po vzniku Slovenského štátu najprv bol veliteľom Horského pluku 1 v Dolnom Kubíne, od mája do augusta 1939 2. práporu pešieho pluku 4 v Bratislave, potom vojenským pridelencom MNO pre výcvik a motori­záciu pri Hlavnom veliteľstve Hlinkovej gardy. Neskôr vykonával funkcie veliteľa práporu, v období apríl – september 1941 bol výcvikovým dôstoj­níkom vo Výcvikovom tábore Lešť. Zúčastnil sa aj bojov na východnom fronte ako veliteľ strážneho práporu, do 16. 1. 1942 v Rýchlej divízii a od 29. 6. do 15. 10. 1943 v 1. pešej divízii. Na jeseň 1943 tu vážne ochorel na maláriu a dyzentériu. 1. 2. – 15. 9. 1944 bol veliteľom Hodnostníckej školy na Pechotnej škole v Nitre. Po odchode veliteľa celej školy pplk. Vicka na front prevzal jeho funkciu a stal sa aj veliteľom vojenskej posádky v Nitre.

Po 29. 8. 1944 odmietol rozkaz pplk. gšt. Jána Goliana pridať sa k SNP. Ako veliteľ posádky neuposlúchol výzvy rôznych osôb zapojených do povstaleckej akcie, aby sa aj on pripojil k Povstaniu, alebo, aby odovzdal velenie nad posádkou. Od 30. augusta 1944 situáciu v Nitre držal pevne pod kontrolou. 31. augusta v mestskom rozhlase opakovane vysielali jeho výzvy civilnému obyvateľstvu, aby sa nedalo vyprovokovať a zachovalo pokoj, zároveň vydal zákaz vychádzania civilného obyvateľstva po 2.0. ho­dine. O týchto opatreniach sa dohodol s okresným náčelníkom a mešťa­nostom Mojtom. 31. augusta sa na nitrianskej radnici konala porada miest­nych činiteľov o vzniknutej situácii. Mjr. Šmigovský sa stal ústrednou pos­tavou v Nitre, o ktorú sa mohla HG, HSĽS a ďalšie zložky slovenského štátu oprieť. Na spomenutej porade Mjr. Šmigovský vystúpil so slovami: „Zostanem verný slovenskému štátu aj za cenu vlastného života!" 1. sep­tembra 1944, keď sa v Nitre objavil pplk. Černek, aby sa opätovne pokúsil o prevzatie velenia nad nitrianskou posádkou, mjr. Šmigovský ho nechal zaistiť; podľa povojnových výpovedí J. Šmigovského údajne na príkaz mi­nistra národnej obrany, gen. Ferdinanda Čatloša. (Pplk. Černekovi sa poda­rilo ujsť na povstalecké územie.) Večer 1. septembra po príchode nemec­kého Einsatzkommanda 13 uvítal príchod nemeckých okupantov. Na zá­klade jeho postoja Nemci neodzbrojili nitriansku posádku a po príchode bojovej skupiny Schill sa jej uľahčil postup na Ponitrí. Nitra sa stala kolís­kou Domobrany (pomenovanie pre slovenskú armádu, ktorá po začiatku SNP slúžila bratislavskému režimu), nitrianska posádka sa stala jej súčasťou a mjr., neskôr pplk. Šmigovský bol veliteľom jeho 1. pešieho pluku.

Svojím konaním J. Šmigovský znemožnil pripojenie vojakov a dôs­tojníkov posádky k povstalcom a aj presun 240 väzňov z väznice nitrian­skeho krajského súdu do Banskej Bystrice, čím ich fakticky vydal do rúk USB a Gestapa. 1. — 2. 9. 1944 mesto vydal okupačným jednotkám bojovej skupiny SS Schill. Po intervencii prezidenta Slovenskej republiky Jozefa Ti­su Nemci upustili od odzbrojenia slovenských jednotiek v posádke. Od 15. 9. (8. 10.) 1944 do 3. 4. 1945 v hodnosti podplukovníka bol veliteľom pe­šieho pluku 1 Domobrany. Vojensky podporil útočný postup Nemcov k Topoľčanom a Zlatým Moravciam. Podriadené jednotky nasadzoval do bojov pri potláčaní SNP a od konca októbra 1944 aj do protipartizánskych akcií. Po rozkaze MNO z 5. 4. 1945 o včlenení časti bratislavskej posádky a 1. práporu Domobrany do Technického zboru nesplnil nariadenie na presun na nové SV MNO v Kremsmünsteri pri Linzi. Odišiel za rodinou k manželkiným rodičom do Prahy, kde žil ilegálne do 17. 5. 1945. V čase od 5. – 7. 5. 1945 sa zúčastnil májového povstania v obvode XI. na Žižkove v Prahe. Bojoval proti Nemcom na barikádach, bol tiež parlamentárom po­vstalcov. 23. 5. 1945 sa vrátil na Slovensko, 24. 5. bol zadržaný v Trnave a 25. 5. uväznený v Bratislave. Národným súdom bol 25. 9. 1945 odsúdený na trest smrti a po dvoch týždňoch popravený.

V súvislosti s osudom umiestnenej pamätnej tabule musíme zdôraz­niť, že Vojenský historický ústav v roku 1998 nebol požiadaný o stanovisko k umiestneniu tabule, navyše s takým textom, ako je tam uvedený. Text je zavádzajúci z dvoch hľadísk: Po prvé preto, lebo používaním názvu Slo­venská republika dáva znamienko rovnosti medzi vtedajšiu totalitnú a sú­časnú demokratickú Slovenskú republiku, pričom, podľa viacerých vyhláse­ní vlád Slovenskej republiky po roku 1993, Slovenská republika nie je právnym alebo politickým pokračovateľom Slovenskej republiky z obdobia rokov 1939 – 1945. Po druhé treba zdôrazniť, že mjr. (neskôr pplk.) J. Šmigovský svojím konaním a nepridaním sa na stranu Povstania vôbec nebránil štátnu nezávislosť a suverenitu Slovenskej republiky, pretože mesto vydal nemeckým okupačným vojskám, ktoré svojou prítomnosťou a činnosťou okliešťovali už aj tak obmedzenú štátnu suverenitu Slovenskej republiky.

Vojenský historický ústav okrem toho, že si uvedomuje prepolitizovanosť hodnotenia J. Šmigovského, prikláňa sa k stanoviskám odporúčajú­cim odstránenie tabule na pamiatku J. Šmigovskému, odhalenej 4. septem­bra 1998, vzhľadom na to, že text, ktorý vyzdvihuje „zásluhy“ J. Šmigov­ského, je zavádzajúci.

 

S pozdravom

doc. PhDr. Jozef Bystrický, CSc.

Originál:

Posudok Historického ústavu Slovenskej akadémie vied

Posted in Kontroverzie

Vážený pán primátor,

na Vaše požiadanie posielam nasledovné stanovisko pracovníkov Historického ústavu SAV, ktorí sa zaoberajú dejinami Slovenskej republiky v období druhej svetovej vojny k činnosti a aktivitám pplk. Jána Šmigovského, resp. k jeho pamätnej doske v Nitre.

Osobný, politický a vojenský profil Jána Šmigovského je už pomerne podrobne rekonštruovaný v doterajšej odbornej historickej literatúre. Ústrednou témou Šmigovského osobnosti je jeho postoj k vypuknutiu a priebehu SNP na jeseň 1944. Šmigovský sa k povstaniu, ako veliteľ nitrianskej posádky nepripojil, ale naopak, bojoval na strane proti povstaleckých vojenských síl, čím sa stal chtiac-nechtiac spojencom okupačnej nemeckej armády, ktorá koncom augusta 1944 začala obsadzovať slovenské územie.

Podľa nášho názoru osadenie jeho pamätnej tabule v Nitre nevychádza z historických faktov, ale z politických tendencií tých síl, ktoré sa snažia v rozpore s historickými faktami a celoeurópskym vývojom po druhej svetovej vojne rehabilitovať satelitný slovenský štát z rokov 1939-1945 jeho režim, resp. jeho politických, vojenských či iných reprezentantov. Zneužívajú pritom aj tragické osudy niektorých týchto reprezentantov ako to bolo aj v prípade J. Šmigovského.

Podľa nášho názoru osadenie tabule s príslušným textom je historicky nesprávne a politicky kontraproduktívne. 29. august je štátnym sviatkom súčasnej Slovenskej republiky, teda jeden z jej oficiálnych štátnych symbolov. Je preto paradoxné, že sa odhaľuje pamätná tabuľa človeku, ktorý sa postavil proti SNP. V tomto prípade Šmigovský nebránil žiadnu štátnu nezávislosť a suverenitu Slovenskej republiky, ale pomáhal okupačným silám, ktoré ju hrubo pošliapali a zanechali za sebou tisíce mŕtvych jej občanov. (Bolo by absurdné, ak by sa dnes

odhaľovali pamätné tabule tým vojakom či iným osobám, ktoré v auguste 1968 pomáhali vtedajším okupačným armádam.) Pod textom pamätnej tabule v Nitre sú podpísané tri organizácie medzi nimi aj Slovenský historický ústav Matice slovenskej. Táto inštitúcia má legitimné právo vyjadrovať sa aj k osobnosti J, Šmigovského, no chceme upozorniť, že žiadny z jej pracovníkov sa nikdy seriózne nezaoberal problematikou SNP najmä z vojenského hľadiska.

Na Slovensku sa už stalo tradíciou stavania a búrania pamätníkov, odhaľovania a strhávania pamätných tabúl. Táto tradícia nás veľmi nectí. Takisto nás však nectí ani relativizovanie, legendarizovanie či démonizovanie významných udalostí, resp. osobností z našich moderných dejín. K takému niečomu došlo aj pri odhalení pamätnej tabule J. Šmigovskému v Nitre. Ak si chce niekto túto osobu uctiť, mal by to robiť viac súkromne a nie na verejnosti a v mene mesta. Podľa nášho názoru pamätná tabuľa J. Šmigovského nepatrí na frekventované verejné miesto, ale do depozitára nejakého múzea alebo archívu. Je totiž viac dokumentom doby, v ktorej bola osadená (september 1998), než o udalostiach z roku 1944.

K uvedeným problémom, hlavne aktivitám pplk. J. Šmigovského ako vojaka by mohli poskytnúť zasvätené informácie pracovníci Vojenského historického ústavu (Krajná 27. 821 04 Bratislava II, tel.: 02/48207703).

 

S pozdravom

 

PhDr. Valerián Bystrický, DrSc.
riaditeľ

Originál:

www.jozeftiso.sk www.beo.sk www.nss.sk