Daxnerovi som povedal, že chápem, že súd, keď uznal obžalovaného vinným podľa obžaloby, nemal iného výberu trestu, ale predsa sa mi zdá vykonanie trestu prísnym. Na to mi Daxner odpovedal, že prvé rozsudky Národného súdu musia byť prísne preto, aby si súd získal autoritu!
Generál doc. JUDr. Anton Rašla

Primátor Ferdinand Vítek teda disponoval dvoma – na prvý pohľad akademickými a odbornými – posudkami, zatiaľ čo jeden sa nezdráhal povrchne brnkať na strunu politickej korektnosti, druhý zavádzal a neanalyzoval do hĺbky; oba však, každý zo svojej logiky, boli za odstránenie tabule. Tieto materiály sa spolu s opisom článku zverejneného v časopise Svedectvo, 7. ročník, č. 10 z roku 1998 stali prílohami Návrhu na demontáž pamätnej tabule Jána Šmigovského pod číslom materiálu 3628, ktorý 28. 2. 2005 teda temer po piatich mesiacoch od doručenia prvotného podnetu od občana Ing. Hudeca, predložil na rokovanie Mestského zastupiteľstva sám primátor. Návrh na uznesenie znel: „Mestské zastupiteľstvo v Nitre prerokovalo Návrh na demontáž pamätnej tabule Jána Šmigovského, schvaľuje demontáž pamätnej tabule Jána Šmigovského, ukladá oddeleniu kultúry a športu MsÚ v Nitre zabezpečiť demontáž pamätnej tabule Jána Šmigovského.“

V dôvodovej správe uvádzal predkladateľ návrhu argument, že na oddelení kultúry a športu sa nenachádzajú žiadne doklady o schvaľovacom procese umiestnenia tejto tabule, nasledovalo citovanie subjektívneho hodnotenia osoby J. Šmigovského občanom Ing. Hudecom, pripojené posudky oboch ústavov a konštatovania, že „Komisia pre kultúrnu činnosť MZ sa na svojich zasadnutiach viackrát zaoberala týmto problémom a nezaujala jednoznačné stanovisko,“ a že: „Mestská rada v Nitre na svojom zasadnutú dňa 15. februára 2005 prerokovala návrh na demontáž pamätnej tabule Jána Šmigovského.“

Predseda kultúrnej komisie mesta Nitra a poslanec mestského zastupiteľstva, Anton Živčic, sa v tom čase i na margo priložených posudkov historických ústavov, pre médiá vyjadril: „Ja som na 60 percent za odstránenie tabule. Keďže táto republika uznáva ako svoj štátny sviatok SNP, považujem za veľmi čudné, že človek, ktorý bol popravený za zradu SNP a nepripojenie sa k nemu, má pamätnú tabuľu na verejnom mieste. Na druhej strane musím povedať, že vyjadrenia niektorých historikov sú trošku tendenčné. Preštudoval som si problematiku z každej strany, pomaly už viem, akú nosil Šmigovský veľkosť uniformy. Zistil som, že sa v tých pohnutých dňoch prejavil ako človek, ktorý prisahal vernosť vtedajšej Slovenskej republike a chcel ju dodržať. To je dôvod, prečo sa odmietol pridať k partizánom...“

Tabuľa bola mestom Nitra osadená počas funkčného obdobia primátora, bývalého hlavného architekta mesta, Ing. arch. Vladimíra Libanta, ktorému dokonca mestské zastupiteľstvo dňa 9. novembra 2006 udelilo pri príležitosti jeho 70-tych narodenín čestné občianstvo mesta Nitra. Na odhaľovaní tabule nebol v roku 1998 síce fyzicky prítomný, jej osadenie však podporoval. Libant bol totiž pamätníkom oných udalostí, ktoré až s odstupom času vyvolávali kontroverzie. V roku 1944 mal necelých 9 rokov. Pamätal si, ako mali Nemci na nitrianske kasárne namierený kanón, v oknách kasární zase videl pušky a guľomety. „Posádka nevpustila Nemcov dovnútra, myslím si, že je ešte dosť ľudí, ktorí si to pamätajú. Neodstraňujme tabuľu unáhlene,“ uviedol.

V osobe Libanta pritom nešlo o len tak hocikoho. Uveďme, že v roku 2000 založil Spoločnosť priateľov staroslávnej Nitry, v roku 1998 ho Veľkokontúr pre strednú a východnú Európu pasoval za rytiera rádu Sankti Constantini Magni, veľkoknieža Vladimír Dolgorukij, priamy potomok zakladateľa Kyjevskej Rusi, ho v roku 1996 zas vyznamenal železným krížom za zásluhy, temer dve desaťročia prednášal v Kňazskom seminári sv. Gorazda v Nitre dejiny cirkevného sakrálneho umenia a od svojich detských čias bol zanieteným skautským organizátorom...

Ani Libantova osobnosť však v očiach „emisárov ľudu“ nevyvážila tendenčné akademicky sa tváriace posudky oslovených inštitúcií – nečudo, veď sám sa napokon rozhodujúceho hlasovania o osude tabule zdržal už ako nezávislý poslanec. Poslanci Mestského zastupiteľstva mesta Nitra svojím uznesením č. 72/2005-MZ zo dňa 17. 3. 2005 uložili vedúcej oddelenia kultúry a športu, Dagmar Bojdovej, „zabezpečiť demontáž pamätnej tabule Jána Šmigovského“. Proti odstráneniu tabule bol len jeden poslanec za Slovenskú národnú stranu, Jozef Prokeš, štrnásti boli za, siedmi sa hlasovania zdržali. Bojdová zabezpečila naplnenie uznesenia dňa 5. 4. 2005, kedy nechala tabuľu demontovať, zatiaľ čo tá: „[d]očasne bola uložená v skladových priestoroch mestského úradu so zámerom jej umiestnenia v pripravovanom lapidáriu.“

Michal Števko vo svojej básničke s názvom Stav v našej ríši 2005 pri tejto príležitosti bol napísal: „A poslanci naši zradní, zmätok majú v hlave riadny. Šmigovského na tabuli, zastreliť by znova chceli. Komunisti, partizáni, chcú obnoviť hrozné činy!“

Po prijatí uznesenia svojím listom primátorovi z 22. 3. 2005 protestoval proti odstráneniu tabule i Zväz protikomunistického odboja.

V reakcii na primátorovu písomnú odpoveď Zväz protikomunistického odboja, Slovenská ľudová strana a Spoločnosť Andreja Hlinku postavili v otvorenom liste Šmigovského na: „...piedestál vzorného Slováka, ktorý aj v najťažších chvíľach zrady a násilia ostal verný svojmu národu a ideám,“ a kritizovali konanie primátora slovami: „...vyhovujete pohrobkom nenávistnej ideológie, znovu ‚pochovávate' slovenského hrdinu. Ustupujete komunistickým ideológom... Pán primátor, s kým vlastne chcete ísť a proti komu? Tabuľu nám nedali dole ani Maďari, ani Česi, ale  pomýlení a zaretušovaní nepriatelia nášho národa.“