Napísal: Peter Minár

Ján Šmigovský sa narodil 2. mája 1903 v Brownsville, USA. Jeho otec Jozef Šmigovský bol baníkom; jeho matka Mária Šmigovská, rodená Bačová. Mal bratov Júlia a Jozefa. Šmigovský pochádzal z čisto slovenskej rodiny; v domácnosti jeho aj domácnosti jeho rodičov sa hovorilo vždy len po slovensky. V druhom roku života sa rodina Šmigovských vrátila do Spišského Podhradia, kde Jánov otec pracoval ako maloroľník.

Šesť tried ľudovej školy vychodil Ján Šmigovský v Spišskom Podhradí v jazyku maďarskom. Potom pokračoval vo vzdelávaní na gymnáziu v Levoči, kde skončil 4 triedy v jazyku maďarskom (v čase maďarizácie ani neexistovala iná možnosť). Štvrtú triedu ukončil už pri vzniku Československej republiky. Pretože však jeho rodičia nemali dostatok financií, aby pokračoval v štúdiách v Levoči, odišiel Šmigovský domov do Spišského Podhradia, kde navštevoval učiteľský ústav. Ukončil ho v roku 1923 maturitou. Potom sa jeden rok pripravoval na vysokoškolské štúdium, hlavne v jazyku latinskom. V roku 1924 začal navštevovať vojenskú akadémiu v Hraniciach na Morave.

Napísal: Peter Minár

Po skončení akadémie bol Šmigovský v roku 1926 priradený k pechote ako poručík. Pôsobil aj ako inštruktor poddôstojníckej školy. V roku 1931 bol povýšený na nadporučíka, v roku 1936 na kapitána, 1. júla 1941 na majora a 13. septembra 1944 na podplukovníka, čo bola jeho najvyššia dosiahnutá hodnosť.

Počas ČSR pôsobil Šmigovský v Hraniciach, Chomútove, Žiline, Čadci a Ružomberku.

Po vzniku Slovenského štátu bol v máji 1939 Šmigovský podľa rozhodnutia Ministerstva národnej obrany (MNO) pridelený k Hlavnému veliteľstvu Hlinkovej gardy ako pridelenec ministerstva. Už v auguste 1939 však tento post opustil na vlastnú žiadosť. Potom pôsobil ako veliteľ práporu, neskôr pluku v Trnave, inštruktor pre výcvik dôstojníkov v Bratislave a ako veliteľ výcvikového tábora v Lešti (tu okrem iného dohliadal na pracovné jednotky Židov).

Keď v júni 1941 vypukla na východe vojna proti boľševizmu, Šmigovský sa jej zúčastnil v hodnosti majora. V Rusku bol dvakrát: od júla 1941 do januára 1942 a od júna 1943 do októbra 1943. Pôsobil okrem iného v Dobromile, Novomoskovsku, Taganrogu, či na Kryme. Hoci sa jeho jednotky nezúčastnili priameho boja a konali len strážnu službu, výcvik a pomocné práce, predsa sa snažil, aby vynikli: ako aj počas celého svojho pôsobenia v armáde. „Mne šlo o to, aby i Slovák ukázal na vojenskom poli, že sa vie uplatniť,“ povedal Šmigovský (Zápisnica o hlavnom pojednávaní v trestnej veci proti J. Šmigovskému z 21. septembra 1945, str. 3 – A853/119).

Počas služby v Sovietskom zväze ochorel Šmigovský na maláriu a dyzentériu. Po uzdravení z choroby bol v januári 1944 ustanovený za veliteľa pechotnej školy a mestskej posádky v Nitre.

Šmigovský sa politicky neangažoval počas celého svojho života (čo sa v armáde ani nesmelo, či už za ČSR alebo SR). O politiku sa nezaujímal, nikdy nebol členom HSĽS, čo samozrejme neznamená, že nezastával niektoré zásadné postoje. V niektorých veciach mal jasno: celú dobu svojej služby bol známy ako Slovák, pretože slovenskú otázku chápal hlbšie ako mnohí z jeho kolegov. „Politike som nerozumel, no rozumel som tomu, že som Slovák,“ ako to sám povedal (Zápisnica o hlavnom pojednávaní v trestnej veci proti J. Šmigovskému z 21. septembra 1945, str. 3 – A853/119). Žiadne konflikty s československy orientovanými kolegami v armáde nemal.

Šmigovský aj svoje poslanie v armáde chápal hlbšie, bol zanietený pre slovenskú vec. Nešlo mu o osobnú slávu ani kariérny postup. O prístupe k svojmu povolaniu sa vyjadril: „Nebol som karieristom. Keď ma chcel minister Haššík v dobe povstania povýšiť, prosil som Haššíka, aby ma nepovyšoval. Povedal som mu: mne o povýšenie nejde, nechcem byť povýšený.“ (Zápisnica o hlavnom pojednávaní v trestnej veci proti J. Šmigovskému z 21. septembra 1945, str. 6 – A853/120) Na rozdiel od mnohých ďalších dôstojníkov vôbec nevyhľadával spoločnosť politikov, ani sa s nimi z vlastnej iniciatívy nekontaktoval. „[Ž]il som len rodine a službe,“ vyjadril sa (Zápisnica o hlavnom pojednávaní v trestnej veci proti J. Šmigovskému z 21. septembra 1945, str. 5 – A853/120).

Napísal: Peter Minár

V polovici roku 1944 bolo už jasné, že Nemecko bude porazené. Slovensko bolo od hrôz vojny doteraz prakticky ušetrené. Existovala reálna šanca, že to tak aj ostane. Isté skupiny však v tomto citlivom čase začali vyvolávať na Slovensku nepokoje.

Išlo o partizánov, jednak sovietskych boľševikov, ktorých sem od leta 1944 zhadzovalo ruské letectvo, jednak ich slovenských komplicov, prípadne partizánov iných národností. Títo všetci začali páchať rôzne sabotáže, prepady, vraždy a iné činy, ktoré nutne museli vyvolať reakciu Nemcov.

Všetko sa prevalilo koncom leta 1944. Už 12. augusta bolo v postihnutých oblastiach vyhlásené stanné právo, násilnosti však neutíchali. V posledných augustových dňoch sa Nemci ponúkli, že vojenským zákrokom potlačia partizánske nepokoje. Prezident Tiso najprv dvakrát odmietol, no keď videl, že situáciu nie je možné upokojiť ináč, súhlasil s nemeckou intervenciou.

Osudné udalosti z augusta 1944 zastihli Jána Šmigovského v neľahkej pozícii veliteľa nitrianskej posádky. O prípravách povstania nemal Šmigovský presné informácie. Vedel, že sa niečo chystá, ale nič bližšie o podobe týchto plánov, keďže dôstojníci plánujúci povstanie si ho medzi seba nepúšťali: „Neviem, prečo nemali ku mne dôveru. (...) Hádam preto, že som nekompromisný Slovák, ...že som sa nevedel líškať, päty lízať, neviem.“ (Zápisnica o hlavnom pojednávaní v trestnej veci proti J. Šmigovskému z 21. septembra 1945, str. 12 – A853/123)

Tak sa stalo, že Šmigovský bol relatívne prekvapený, keď mu práve 29. augusta 1944 popoludní „neznámy poručík s pionierskymi výložkami“ z Banskej Bystrice doručil rozkaz z veliteľstva pozemných vojsk v Banskej Bystrici, podpísaný náčelníkom štábu Jánom Golianom (len pár dní predtým ešte Golian vydal protipartizánsky rozkaz). Tento rozkaz, ktorý si nárokoval platnosť pre „všetky posádky na Slovensku“ ich vyzýval, aby sa pridali k povstaniu. Šmigovský ho však neuposlúchol a ostal verný bratislavskej vláde a tým i jej spojencom – Nemcom.

V ten istý deň neskôr popoludní prišli do Nitry štyria dôstojníci z trnavskej posádky, ktorí tvrdili, že pri Trnave mali prestrelku s Nemcami. Šmigovskému sa už toto videlo podozrivé: „Mne sa zdalo byť priamo nemožné, aby Nemci útočili na Slovensko, keď sme predtým 6 rokov spolu nažívali ako spojenci,“ povedal neskôr (Zápisnica z vypočúvania J. Šmigovského z 18. júna 1945, str. 7 – A853/9). Trnavskí vojaci chceli, aby Šmigovský zaujal stanovisko k povstaniu, a keď videli jeho rozhodný, zamietavý postoj, zanechali presvedčovania, aby sa aj Nitra pripojila k povstaniu.

(V skutočnosti bola Trnava obsadená bez boja a nikde v jej okolí nedošlo k vážnejším bojom. Tá časť trnavskej posádky, ktorá sa rozhodla pripojiť sa k povstaniu, opustila mesto vlastne v tom istom čase, ako už z druhej strany do neho vchádzali nemecké jednotky. Podľa niektorých svedectiev dokonca povstalcov utekajúcich z Trnavy sprevádzalo nemecké prieskumné lietadlo, na ktoré niektorí vojaci, zrejme z hnevu, začali strieľať.)

To isté popoludnie za Šmigovským prišiel aj spravodajský dôstojník nadporučík Ján Dubovský, ktorý tvrdil, že Maďari v šiestich smeroch prekročili slovenské hranice medzi Nitrou a Sencom a vtrhli na Slovensko. Keď sa Šmigovský opýtal na zdroj tejto informácie, Dubovský odpovedal, že to má od „finančnej stráže z pohraničia“. (Tvrdenie, že Maďari napadli Slovensko bolo v prvých dňoch povstania používané na získavanie prívržencov povstania.) Šmigovský však nekonal unáhlene a dodržal ustanovenia platného služobného poriadku: zavolal na MNO, kde mu priamo minister Čatloš zdelil, aby len ostal na mieste. Neskôr mu generál Augustín Malár povedal, že ide o výmysel niektorých dôstojníkov a že to čoskoro celé bude likvidované, lebo nemecké vojská sú už na ceste.

Keď sa stal ministrom národnej obrany Štefan Haššík (5. septembra), aj tomuto to Šmigovský hlásil. Haššík odpovedal, že ide o nezmysel a nariadil Dubovského zavrieť a postaviť pred vojenský súd pre šírenie nepravdivých správ. Toto Šmigovský spravil a na jeho vlastnom procese na Národnom súde mu bolo dávané za vinu, že „pre kladný postoj k národnému povstaniu dal zaistiť npor. Dubovského“ (Obžaloba na J. Šmigovského z 3. septembra 1945, str. 4 – A853/127), hoci ten v skutočnosti šíril nepravdivé poplašné správy.

Večer 29. augusta k Šmigovskému prišiel aj podplukovník Ján Černek (jeden z vyšších dôsotojníkov nitrianskej posádky a spojka povstalcov v Nitre), ktorý ho požiadal, aby mu odovzdal velenie. Šmigovský to odmietol a rovnako odmietol aj jeho návrh zvolať dôstojnícke zhromaždenie. Napriek Černekovmu evidentnému prechodu k povstalcom ho Šmigovský dal zaistiť až o niekoľko dní neskôr (1. septembra) na pokyn ministra národnej obrany Čatloša (Černekovi sa však podarilo ujsť už v ten deň a ďalej sa zúčastnil povstania).

Rozsudok Národného súdu Šmigovskému vyčítal, že po 29. auguste ešte zostril pohotovostné opatrenia proti partizánom: rozostavil ozbrojené hliadky, postavil na cestách španielskych jazdcov, aby zabránil útoku partizánov na Nitru, poslal hliadku na Zobor, keď tam utiekla jedna čata, ktorá sa pridala k povstaniu. Na ceste do Zlatých Moraviec dal postaviť barikády z vozov naplnených štrkom, aby bránil obyvateľstvo pred prípadným útokom povstalcov. Rozsudok ďalej uvádza: „[O]patrenia, ktoré obžalovaný urobil, boli po vojenskej stránke dostatočne účinné (…) na zabránenie vstupu povstalcov, prípadne vedúcich činiteľov povstania alebo partizánov do Nitry...“ (Rozsudok nad Jánom Šmigovským z 25. septembra 1945, str. 22 – A854/206)

Šmigovský v súlade s predošlými pokynmi MNO teda sprísnil bezpečnostné opatrenia v Nitre. Adresoval obyvateľstvu mesta, ako aj celému obyvateľstvu Slovenska niekoľko prejavov, v ktorých rozhodne odsúdil činnosť partizánov i rodiace sa povstanie. Dal na rôznych miestach v Nitre vyvesiť štátne zástavy ako symbol dôvery slovenským vojakom. Niektorí obyvatelia aj spontánne do okien umiestnili gardistické vlajky.

Okrem iného sa Šmigovský otvorene vyjadril, že nikdy nebol germanofilsky založený, že jeho manželka je Češka a vždy mal dobrý vzťah aj s československy orientovanými kolegami. Pochopil však, že povstaním, ktoré práve vypuklo, sa nesleduje iba cieľ obnovenia ČSR, ale hlavne zboľševizovanie celého stredoeurópskeho priestoru. Keďže sa rozhodol konať ako „uvedomelý Slovák a absolútny odporca boľševizmu“, podieľal sa na organizácii armády Slovenskej republiky. Obyvateľstvo upokojoval, že Nemci im nič nespravia a že on sám sa postaví proti nim, ak by sa ich snažili odzbrojiť.

Napísal: Peter Minár

1. septembra sa so Šmigovským telefonicky spojil major Emil Kolener z MNO a oznámil mu, že nemecké jednotky so súhlasom ministerstva odzbrojujú slovenské posádky a teraz sú na ceste k Nitre. Kolener radil Šmigovskému, aby sa k postupujúcim Nemcom správal slušne. Šmigovský sa na to rozčúlil a rozhodne vyhlásil, že on sa odzbrojiť Nemcami nedá. Následne prikázal svojim dôstojníkom, aby zaujali bojové palebné postavenie, obsadili obloky a východy.

Neskoršie to popoludnie do Šmigovského kancelárie vbehol istý vojak so slovami: „Nemci sú už pred kasárňami a aj stráž odzbrojili.“ Šmigovský vstal, vytiahol z puzdra pištoľ a s rukou namierenou k paľbe kráčal k vrátam. Tam sa stretol s nemeckým štábom a dohovoril sa s istým nemeckým dôstojníkom – podplukovníkom Klotzom. Išlo o pancierovú jednotku SS. Po vzájomnom predstavení mu tento oznámil, že má od svojho generála prikázané a MNO odobrené odzbrojovať všetky slovenské posádky.

Šmigovský protestoval, že jeho nemá čo odzbrojovať, pretože sa k povstaniu nepridal a neporušil ani žiadny rozkaz MNO. Vyžiadal si niekoľko minút na to, aby sa spojil s MNO, ktoré mu nemecký dôstojník poskytol. Šmigovský zatelefonoval do Bratislavy a skontaktoval sa s tajomníkom prezidenta Dr. Karolom Murínom. Počínanie Nemcov označil za drzosť a Murínovi rozhodne oznámil „ak MNO nezjedná nápravu, bude z toho krviprelievanie, lebo ani jednu pušku im nevydám“. Murín povedal Šmigovskému, nech počká a po chvíli hlásil, že Nitra odzbrojená nebude a vyžiadal si k telefónu nemeckého dôstojníka, že mu to oznámi priamo z Bratislavy a tiež jeho nadriadený nemecký veliteľ. Tak sa aj stalo, nitrianska posádka odzbrojená nebola a aj stráži boli vrátené zbrane.

Šmigovský následne podal hlásenie veliteľovi SS Kozlovskému a počas poldruhahodinového rozhovoru ho informoval o aktuálnej situácii, o teréne a sile povstaleckých vojsk, aj vďaka čomu Nemci v priebehu nasledujúcich 5 dní dobyli rozsiahle územie až po Prievidzu.

Vo svojich ďalších prejavoch pred verejnosťou Šmigovský okrem iného povedal, že generál Höffle (známy ako „likvidátor“ povstania) nie je „krvavý pes“, ako sa to hovorí o nemeckých generáloch, ale je to jeden „jemný a ušľachtilý pán, z ktorého sála porozumenie pre Slovákov“. Vyhlasoval, že povstalci sa zmocnia Nitry jedine cez jeho mŕtvolu, uisťoval obyvateľstvo, že povstanie bude do dvoch mesiacov zlikvidované (čo sa aj skutočne stalo), že gardista v uniforme sa ešte túto zimu bude môcť lyžovať na Minčole i Šturci a žiadny partizán ani povstalec ho nezastrelí. Černeka označil za zradcu a povstalcov a partizánov za „lúzu“ a „banditov“.

Šmigovského počínanie našlo veľké uznanie v dobovej tlači. Noviny naplnili správy o „staroslávnej Nitre“, ktorá sa v súčasnom stave „zaskvela tak ako kedysi pred tisícročím za vládnutia prvých vodcov našej štátnosti“ (Nitra nesklamala ani teraz. Slovák, 6. september 1944.). Aj najvyšší politickí činitelia ocenili vernosť Nitry. Telefonicky sa so Šmigovským skontaktoval minister vnútra Alexander Mach.

5. septembra Šmigovský navštívil Bratislavu, kde sa stretol s ministrom národnej obrany Štefanom Haššíkom, tajomníkom prezidenta Dr. Karolom Murínom a prezidentom Dr. Jozefom Tisom. Tiso Šmigovskému povedal, že nemecké vojská prišli na Slovensko likvidovať nerozmyslené výčiny horkokrvných dôstojníkov a že vec už beztak čoskoro zlikvidujú. Prezident odoslal do Nitry svoje srdečné pozdravy: „Objímam celú Nitru a vrele pozdravujem svojich nitrianskych hrdinov“ (Veliteľ nitrianskej posádky u Vodcu a prezidenta republiky. Slovenská pravda, 8. september 1944.). 13. septembra bol Šmigovský vládou povýšený na podplukovníka (Major Šmigovský podplukovníkom. Slovenská pravda, 17. september 1944.).

Samozrejme, aj Nemci ocenili Šmigovského počínanie. Generál zbraní SS gróf Pückler, nadšený správaním nitrianskej posádky, 2. septembra pred nemeckými dôstojníkmi a dôstojníckym zborom nitrianskej posádky zveril posádkovému veliteľovi Nitry Šmigovskému velenie nad všetkými vojenskými jednotkami na území mesta Nitry, ako nemeckými, tak aj slovenskými, čo bolo nezvyčajné.

Nasledujúci večer sa v jednej nitrianskej reštaurácii uskutočnil zoznamovací večierok usporiadaný Slovensko-nemeckou spoločnosťou, kde SS-Hauptsturmführer George Jentsch vystúpil s veľmi proslovenským prejavom. Rečník niekoľkokrát zopakoval, že nemecké oddiely neprišli Slovensko obsadiť alebo siahnuť na jeho politickú a náboženskú slobodu. Ďalej zhodnotil historický význam Nitry pre Slovákov a veľmi pochvalne sa vyjadril o disciplinovanosti slovenských vojakov. Svoj prejav zakončil slovami, že „to, čo videl na Slovensku, vzbudilo v ňom mocnú vieru v život zdravého slovenského národa a v skoré zlikvidovanie chaotických pomerov v obsadených krajoch“ (Verná Nitra. Slovenská pravda, 7. september 1944.).

Napísal: Peter Minár

Keďže 2. septembra predseda vlády Dr. Vojtech Tuka zo zdravotných dôvodov abdikoval, 5. septembra bola vymenovaná nová slovenská vláda. Pomaly sa začala vzmáhať a reorganizovať aj slovenská armáda. Bola premenovaná na Domobranu.

Na Šmigovského návšteve Bratislavy 5. septembra ho minister Haššík ustanovil veliteľom 1. pešieho pluku Domobrany. Domobrana vykonávala predovšetkým ochranu už Nemcami oslobodených území (opevňovacie práce, strážna služba) a prevádzala výcvik vojakov a dôstojníkov. Do priamych bojov zasiahla minimálne. Práve nitrianska posádka s jej cca 2 000 mužmi sa stala základom Domobrany. V čase najväčšieho rozmachu mala Domobrana vyše 40 000 členov.

Šmigovský svoju veliteľskú funkciu zastával až do 3. apríla 1945, kedy sa jej v Holíči vzdal svojej u ministra Haššíka. Dva dni na to odišiel do Prahy, kde bola evuakuovaná jeho rodina. V tom čase bol jeden jeho syn 2 roky chorý na obličky a manželka tiež vážne chorá. V Česku Šmigovský ostal až do konca vojny. Keď 5. mája vypuklo tzv. „pražské povstanie“, zúčastnil sa ho na strane protinacistickej (čo malo neskorší význam pre jeho obhajobu pred súdom).

Dňa 17. mája 1945 sa Šmigovský rozhodol, že sa prihlási vojenským úradom na Slovensku a vydal sa na cestu domov. Na Slovensko dorazil po 6 dňoch a zastavil sa v Trnave. Tu bol 24. mája v spoločnosti jeho známeho zo Žiliny, istého pána Kováča, na ulici zadržaný a eskortovaný do Bratislavy.

Hoci Šmigovský mal veľa možností ujsť ďalej na západ, azda až za Atlantik, predsa sa rozhodol vydať do rúk „spravodlivosti“. Snáď márne veril, že sa mu podarí očistiť svoje meno a s prihliadnutím sa všetky skutočnosti mu súd dá len malý trest, ak vôbec nejaký a on sa bude môcť venovať svojej rodine. Prerátal sa však a to sa mu stalo osudným.

Napísal: Peter Minár

Ján Šmigovský sa v osobnom, ale aj profesionálnom živote prejavoval ako jemný a citlivý človek. Sám o sebe povedal, že je človek riadiaci sa viac citom ako rozumom. Názorové rozpory riešil skôr presvedčovaním než presadzovaním svojho názoru.

Šmigovského obľúbené predmety v škole a jeho neskoršie záľuby boli zemepis, dejepis a psychológia. Medzi jeho ďalšie záľuby patrila hudba, ktorú vykonával aj aktívne, taktiež rád čítal básne a tvoril aj vlastnú poéziu. V literatúre mal najradšej cestopis.

Šmigovský bol rímsko-katolíckeho kresťanského vyznania. Podľa správy o zadržaní a zatknutí bol Šmigovský strednej postavy, mal podlhovastú tvár, prešedivelé vlasy a sivé oči.

Ovládal jazyky slovenský, český, nemecký, maďarský a čiastočne ruský a latinský.

Napísal: Peter Minár

Šmigovský bol zadržaný 25. mája 1945 o 8:45 hod. v Bratislave. Odvtedy až do smrti bol držaný vo väzbe. Obžaloba bola podaná 3. septembra na Národný súd (NS); samotné pojednávanie sa začalo 21. septembra a skončilo sa 25. septembra vynesením odsudzujúceho rozsudku. Ten bol vykonaný 9. októbra v Bratislave.

Priebeh súdu možno označiť za frašku. Šmigovského advokát (ktorý mu bol pridelený Národným súdom, a teda nevybral si ho Šmigovský) Dr. Arnošt Marcis, ktorý by teoreticky mal byť na strane obžalovaného, uviedol v najdôležitejšom prejave obhajoby hneď v úvode, že je „len obhajcom ex offo“ (z pridelenej povinnosti) a obhajobu obžalovaného vykonáva „na základe stavovských povinností“ (Reč obhajcu Dr. Arnošta Marcisa z 21. septembra 1945, str. 1: prepis z hlavného pojednávania – A853/234).

Národný súd súdil Šmigovského za činy, ktoré nielenže v čase, kedy boli vykonané, neboli trestné, ale často vyplývali z platných právnych predpisov. Uplatnil sa teda princíp retroaktivity: spätného pôsobenia právnych noriem do minulosti, čo je, samozrejme, v právnom štáte absolútne neprípustné – v takomto prípade je človek súdený za niečo, za čo nemôže: nemôže tušiť, aké zákony budú prijaté v budúcnosti. O to viac, ak retroaktívne normy odporujú normám platným v minulosti: nech by človek robil čokoľvek, jeho konanie by bolo postihnuteľné (buď podľa starej alebo novej právnej úpravy). Napríklad počas 1. SR sa vôbec takýmto spôsobom neuplatňovala retribúcia proti čechoslovakistom.

Pre objektivitu je ale nutné doplniť, že samotná retroaktivita by mohla v takých pohnutých časoch ako po skončení svetovej vojny byť prípustná, ak by sa mohla oprieť o zásady prirodzeného práva, teda všeobecne uznávaných morálnych noriem. Ich základným kritériom je čestne žiť a nikomu neškodiť. Trest smrti pre osobne čestného, slušného a bezúhonného človeka, otca dvoch maloletých detí len za to, že v súlade s platnými právnymi normami chránil obyvateľstvo svojho mesta, zachránil ho pred partizánskym besnením, nemeckou okupáciou ako aj následnými represiami, nemožno v žiadnom prípade označiť za spravodlivý. Rozsudky NS teda neboli ani primerané a mali skôr charakter surovej politickej odplaty.

Celkovo, nielen v Šmigovského prípade, sa na činnosti Národného súdu prejavili výsledky druhej svetovej vojny a z toho plynúcich mocenských pomerov, kde postupne prevahu získavali komunisti.

Nie je nutné poukazovať na jednotlivé porušenia zákona či procesnej spravodlivosti, keďže samotné paragrafy, na základe ktorých NS svoju činnosť vykonával, boli proti princípom práva, napr. spomínaná retroaktivita a mali zjavné ideologické podfarbenie.

Šmigovského pozícia pred súdom bola iná ako v prípade politických predstaviteľov režimu SR. Napr. prezident Tiso ako katolícky duchovný bol slobodný a bezdetný a po páde jeho režimu, ktorého stelesnením bol, nemal už prakticky pre čo žiť. Preto využil ešte svoj súd na to, aby poukázal na opodstatnenosť svojich činov a zvrhlosť boľševizmu a čechoslovakizmu. Šmigovský mal však mladú manželku a dvoch synov (Vladimír a Milan). Bol si vedomý toho, že zvolenie postupu, aký neskôr použil Tiso, by bolo istou samovraždou. Keby stál za svojimi činmi, určite by bol odsúdený na trest smrti či dlhoročné väzenie a nemohol by sa venovať svojej rodine. Tieto skutočnosti mal určite na mysli, keď sa dal v máji naverbovať do pofidérneho „pražského povstania“. Na súde potom neustále zdôrazňoval, že „sa aktívne zúčastnil československého boja o Prahu“.

Taktiež je dosť pravdepodobné, že minimálne časť Šmigovského výpovedí bola urobená pod nátlakom a dokonca sám Šmigovský túto skutočnosť hlásil vyšetrujúcemu komisárovi (Zápisnica o hlavnom pojednávaní v trestnej veci proti J. Šmigovskému z 21. septembra 1945, str. 18 – 19 – A853/126-27), preto aj spisy nemusia byť úplne hodnoverné.

Šmigovský teda hlavnú časť svojej obhajoby postavil na tom, že v podstate bol za povstanie, nemal však veľmi na výber a v rámci svojej pozície robil proti nemu čo najmenej. Ako podporné tvrdenia uvádzal, že bol iba vojak, do politiky sa nestaral (čo bolo nepochybne pravdou). Konal vždy ako dobrý Slovák (toto stále zdôrazňoval) a ako pre vojaka pre neho bola jeho prísaha záväzná. Na otázku, prečo pre neho nebola už záväzná vojenská prísaha učinená za ČSR, odpovedal, že ČSR prestala existovať, nebolo teda komu držať prísahu.

V rámci svojej obhajoby aj pomocou tejto skutočnosti uviedol nasledovnú konzistentnú ideu: zložil prísahu vernosti Slovenskému štátu (toto svoje počínanie nikdy neodsúdil, vždy sa k nemu plne hlásil: „U mňa bolo samozrejmou vecou, že som prisahal; pre mňa to nebolo ťažké ako pre iných dôstojníkov.“ (Zápisnica o hlavnom pojednávaní v trestnej veci proti J. Šmigovskému z 21. septembra 1945, str. 4 – A853/119)); keďže ČSR v tomto čase už neexistovala, nebolo komu držať vernosť. Na druhej strane ale, keď zanikla Slovenská republika, platnosť aj tejto vojenskej prísahy zanikla, a tak sa Šmigovský zúčastnil pražského povstania na strane ČSR.

Nie napodiv, súd neprijal túto Šmigovského interpretáciu jeho počínania. Šmigovský bol 25. septembra 1945 odsúdený na trest smrti a konfiškáciu štvrtiny majetku v prospech štátu. Žiadosti o milosť nebolo vyhovené.

Rozsudok bol vykonaný 9. októbra 1945 zastrelením. Posledné slová Jána Šmigovského boli: „Rád by som bol pochovaný, ak je to možné, vedľa môjho otca.“ (Zápisnica o výkone trestu smrti odsúdeného J. Šmigovského z 9. októbra 1945, str. 2 – A854/285) Lekár prítomný na poprave jednoznačne konštatoval smrť o 6. hodine a 17. minúte.

Napísal: Peter Minár

Archívne dokumenty:

Citované archívne dokumenty sú uložené v Slovenskom národnom archíve v Bratislave, vo fonde Národný súd pod signatúrou Tnľud 2/45, číslo škatule 2, na mikrofilmoch A853, A854.

Zpráva o zadržaní a zatknutí J. Šmigovského z 25. mája 1945
Zápisnica z vypočúvania J. Šmigovského z 18. júna 1945
Zápisnica z vypočúvania J. Šmigovského z 23. júla 1945
Obžaloba na J. Šmigovského z 3. septembra 1945
Zápisnica o hlavnom pojednávaní v trestnej veci proti J. Šmigovskému z 21. septembra 1945
Reč obhajcu Dr. Arnošta Marcisa z 21. septembra 1945: prepis z hlavného pojednávania
Rozsudok nad J. Šmigovským z 25. septembra 1945
Zápisnica o prehliadke J. Šmigovského prof. Černáčkom z 8. októbra 1945
Zápisnica o výkone trestu smrti odsúdeného J. Šmigovského z 9. októbra 1945

Dobová tlač:

Nemecké vojsko neprichádza Slovensko obsadiť. Slovák, 31. august 1944.
Nitra nesklamala ani teraz. Slovák, 6. september 1944.
Verná Nitra. Slovenská pravda, 7. september 1944.
Veliteľ nitrianskej posádky u Vodcu a prezidenta republiky. Slovenská pravda, 8. september 1944.
Nemecké vojská a partizáni. Slovenská pravda, 9. september 1944.
Povýšenie statočného slovenského dôstojníka. Slovák, 16. september 1944.
Major Šmigovský podplukovníkom. Slovenská pravda, 17. september 1944.
Odmena za statočnosť. Gardista, 17. september 1944.
Odvaha slovenských domobraneckých vojsk. Slovenská pravda, 1. november 1944.

Iné:

Ďurica, Milan Stanislav: Dejiny Slovenska a Slovákov. Bratislava: Lúč, 2003.
Priebeh povstania v Trnave v dňoch 29.-30. augusta 1944. Malokarpatský diaľkoplaz, november 1944.