Vážený pán primátor,

listom číslo 26194/04KŠ z 24. novembra 2004, ste sa obrátili na Vo­jenský historický ústav o poskytnutie odborného stanoviska k osobnosti pplk. Jána Šmigovského, ktorý bol po vypuknutí Slovenského národného povstania veliteľom nitrianskej posádky. Rozporuplné hodnotenie jeho osoby si aj my uvedomujeme, napriek tomu nás udivuje, že Historický ústav Slovenskej akadémie vied, ktorý je renomovanou inštitúciou a je garantom rozvoja historickej vedy na Slovensku, nezaujal stanovisko k tomuto prípa­du, hoci jeho pracovníci disponujú všetkými relevantnými informáciami, ktoré k takému stanovisku potrebujú.

J. Šmigovský sa narodil 2. 5. 1903 v Brownville, USA. V roku 1905 sa jeho rodičia vrátili do Spišského Podhradia z USA, kam sa vysťahovali za prácou. Po absolvovaní ľudovej školy a gymnázia v rokoch 1924 – 1926 vyštudoval Vojenskú akadémiu v Hraniciach na Morave. V 20. a 30. rokoch absolvoval viaceré odborné kurzy a zastával nižšie veliteľské funkcie.

Po vzniku Slovenského štátu najprv bol veliteľom Horského pluku 1 v Dolnom Kubíne, od mája do augusta 1939 2. práporu pešieho pluku 4 v Bratislave, potom vojenským pridelencom MNO pre výcvik a motori­záciu pri Hlavnom veliteľstve Hlinkovej gardy. Neskôr vykonával funkcie veliteľa práporu, v období apríl – september 1941 bol výcvikovým dôstoj­níkom vo Výcvikovom tábore Lešť. Zúčastnil sa aj bojov na východnom fronte ako veliteľ strážneho práporu, do 16. 1. 1942 v Rýchlej divízii a od 29. 6. do 15. 10. 1943 v 1. pešej divízii. Na jeseň 1943 tu vážne ochorel na maláriu a dyzentériu. 1. 2. – 15. 9. 1944 bol veliteľom Hodnostníckej školy na Pechotnej škole v Nitre. Po odchode veliteľa celej školy pplk. Vicka na front prevzal jeho funkciu a stal sa aj veliteľom vojenskej posádky v Nitre.

Po 29. 8. 1944 odmietol rozkaz pplk. gšt. Jána Goliana pridať sa k SNP. Ako veliteľ posádky neuposlúchol výzvy rôznych osôb zapojených do povstaleckej akcie, aby sa aj on pripojil k Povstaniu, alebo, aby odovzdal velenie nad posádkou. Od 30. augusta 1944 situáciu v Nitre držal pevne pod kontrolou. 31. augusta v mestskom rozhlase opakovane vysielali jeho výzvy civilnému obyvateľstvu, aby sa nedalo vyprovokovať a zachovalo pokoj, zároveň vydal zákaz vychádzania civilného obyvateľstva po 2.0. ho­dine. O týchto opatreniach sa dohodol s okresným náčelníkom a mešťa­nostom Mojtom. 31. augusta sa na nitrianskej radnici konala porada miest­nych činiteľov o vzniknutej situácii. Mjr. Šmigovský sa stal ústrednou pos­tavou v Nitre, o ktorú sa mohla HG, HSĽS a ďalšie zložky slovenského štátu oprieť. Na spomenutej porade Mjr. Šmigovský vystúpil so slovami: „Zostanem verný slovenskému štátu aj za cenu vlastného života!" 1. sep­tembra 1944, keď sa v Nitre objavil pplk. Černek, aby sa opätovne pokúsil o prevzatie velenia nad nitrianskou posádkou, mjr. Šmigovský ho nechal zaistiť; podľa povojnových výpovedí J. Šmigovského údajne na príkaz mi­nistra národnej obrany, gen. Ferdinanda Čatloša. (Pplk. Černekovi sa poda­rilo ujsť na povstalecké územie.) Večer 1. septembra po príchode nemec­kého Einsatzkommanda 13 uvítal príchod nemeckých okupantov. Na zá­klade jeho postoja Nemci neodzbrojili nitriansku posádku a po príchode bojovej skupiny Schill sa jej uľahčil postup na Ponitrí. Nitra sa stala kolís­kou Domobrany (pomenovanie pre slovenskú armádu, ktorá po začiatku SNP slúžila bratislavskému režimu), nitrianska posádka sa stala jej súčasťou a mjr., neskôr pplk. Šmigovský bol veliteľom jeho 1. pešieho pluku.

Svojím konaním J. Šmigovský znemožnil pripojenie vojakov a dôs­tojníkov posádky k povstalcom a aj presun 240 väzňov z väznice nitrian­skeho krajského súdu do Banskej Bystrice, čím ich fakticky vydal do rúk USB a Gestapa. 1. — 2. 9. 1944 mesto vydal okupačným jednotkám bojovej skupiny SS Schill. Po intervencii prezidenta Slovenskej republiky Jozefa Ti­su Nemci upustili od odzbrojenia slovenských jednotiek v posádke. Od 15. 9. (8. 10.) 1944 do 3. 4. 1945 v hodnosti podplukovníka bol veliteľom pe­šieho pluku 1 Domobrany. Vojensky podporil útočný postup Nemcov k Topoľčanom a Zlatým Moravciam. Podriadené jednotky nasadzoval do bojov pri potláčaní SNP a od konca októbra 1944 aj do protipartizánskych akcií. Po rozkaze MNO z 5. 4. 1945 o včlenení časti bratislavskej posádky a 1. práporu Domobrany do Technického zboru nesplnil nariadenie na presun na nové SV MNO v Kremsmünsteri pri Linzi. Odišiel za rodinou k manželkiným rodičom do Prahy, kde žil ilegálne do 17. 5. 1945. V čase od 5. – 7. 5. 1945 sa zúčastnil májového povstania v obvode XI. na Žižkove v Prahe. Bojoval proti Nemcom na barikádach, bol tiež parlamentárom po­vstalcov. 23. 5. 1945 sa vrátil na Slovensko, 24. 5. bol zadržaný v Trnave a 25. 5. uväznený v Bratislave. Národným súdom bol 25. 9. 1945 odsúdený na trest smrti a po dvoch týždňoch popravený.

V súvislosti s osudom umiestnenej pamätnej tabule musíme zdôraz­niť, že Vojenský historický ústav v roku 1998 nebol požiadaný o stanovisko k umiestneniu tabule, navyše s takým textom, ako je tam uvedený. Text je zavádzajúci z dvoch hľadísk: Po prvé preto, lebo používaním názvu Slo­venská republika dáva znamienko rovnosti medzi vtedajšiu totalitnú a sú­časnú demokratickú Slovenskú republiku, pričom, podľa viacerých vyhláse­ní vlád Slovenskej republiky po roku 1993, Slovenská republika nie je právnym alebo politickým pokračovateľom Slovenskej republiky z obdobia rokov 1939 – 1945. Po druhé treba zdôrazniť, že mjr. (neskôr pplk.) J. Šmigovský svojím konaním a nepridaním sa na stranu Povstania vôbec nebránil štátnu nezávislosť a suverenitu Slovenskej republiky, pretože mesto vydal nemeckým okupačným vojskám, ktoré svojou prítomnosťou a činnosťou okliešťovali už aj tak obmedzenú štátnu suverenitu Slovenskej republiky.

Vojenský historický ústav okrem toho, že si uvedomuje prepolitizovanosť hodnotenia J. Šmigovského, prikláňa sa k stanoviskám odporúčajú­cim odstránenie tabule na pamiatku J. Šmigovskému, odhalenej 4. septem­bra 1998, vzhľadom na to, že text, ktorý vyzdvihuje „zásluhy“ J. Šmigov­ského, je zavádzajúci.

S pozdravom

doc. PhDr. Jozef Bystrický, CSc.

Originál: