Návštevy: 6172

Jedno z kľúčových postavení pre úspech povstaleckých vo­jenských akcií mala Nitra. Zlyhanie akcie v Nitre je doteraz predme­tom diskusií pamätníkov i historikov. Pre túto posádku ako povsta­lecký miestny veliteľ bol vojenským ústredím vyhliadnutý podplu­kovník Černek. Nesporne uvedomelý a spoľahlivý vlastenec. Ofici­álne zastával v Nitre funkciu veliteľa Okresného doplňovacieho ve­liteľstva. V momente vyhlásenia povstania sa mal Černek ujať vele­nia tejto veľkej posádky, ktorej oficiálnym veliteľom bol major Šmigovský. Podplukovník Černek – to bola linka Golianova. Kapitán Stanek, šéf spravodajského oddelenia MNO – dávnejšie napojený na ilegálnu odbojovú organizáciu Flóra – ustanovil pre prípad vojen­ského vystúpenia proti Nemcom svojho dôstojníka. Bol ním nadpo­ručík Dubovský, jeho spravodajský dôstojník, vysunutý v Nitre. Sta­nek ho asi z opatrnosti inštruoval, že akcia sa pripravuje na rozkaz Čatloša. Je otázne, či Černek a Dubovský vzájomne o svojom za­pojení vedeli. Skôr nie. Tiež je otázne, či a ako bola na vojakov napojená ilegálna organizácia KSS v meste.

Táto otázka je dôležitá hlavne pre to, že vo väznici v Nitre boli väznení vedúci činitelia KSS. Medzi nimi Široký a Ďuriš. Komunisti mali odvážnych ľudí aj medzi väzenskými dozorcami. Keď ma 30. augusta 1944 Husák posielal spolu s Gažíkom do Nitry, dal mi takú inštrukciu, že mám robiť, ako dôstojník, iba sprievod oslobodeným politickým väzňom – komunistom. Mali byť z nitrianskej väznice prepustení a vojenskými autami prepravení do Banskej Bystrice. Rozu­mel som tomu tak, že samotné ich oslobodenie z väznice bude záležitosťou nitrianskej ilegálnej straníckej skupiny, s ktorou spolu­pracujú aj väzenskí dozorcovia.

Do tejto akcie bol zapojený aj Štefan Gažík. Prirodzene z dô­vodov zachovávania konšpiratívnych pravidiel som sa Gažíka na žiadne podrobnosti nevypytoval. Bol som presvedčený, že dostal od Husáka inštrukcie týkajúce sa presnej úlohy nitrianskej straníc­kej organizácie. Mne dal Husák iba adresu, kde sa mám hlásiť. Bola to krycia adresa nadporučíka Dubovského v jednej vile pod Zoborom, v ktorej Dubovský vystupoval konšpiratívne ako staveb­ný inžinier s nemeckým menom. Len čo sme s oneskorením dorazi­li do Nitry, prvá naša cesta viedla k nadporučíkovi Dubovskému. Dubovský sa však správal opatrne, vysvetlil nám, že posádku drží pevne v rukách Šmigovský a on nemôže nič robiť. To sme pozoro­vali už, keď sme prichádzali do Nitry.

Ozbrojení gardisti patrolovali po meste s vojakmi, vždy dvoji­ca: vojak a gardista. Dubovský nám potvrdil, že v noci z 29. na 30. augusta sa pokúsil podplukovník Černek prevziať od majora Šmigovského velenie nad posádkou. Ten ho však internoval a dal ihneď vybudovať kruhovú obranu mesta proti partizánom. Šmigovský bol oddaný Tisovi a ešte viac Tukovi. Urobil aj iné zabezpečovacie opat­renia. Do väznice dal zosilenú vojenskú stráž s guľometmi, do mes­ta vyslal ozbrojené hliadky zložené z členov HG v uniforme a voja­kov, asi aby sa vzájomne strážili. Z tlampačov pouličného rozhlasu neustále sa vyrevúvali gardistické pochody a výzvy k obyvateľstvu, zamerané proti partizánom a nabádajúce obyvateľstvo k vernosti Tisovej vláde.

Situácia v Nitre, ako sa vyvinula v priebehu popoludnia 30. augusta, zmenila celkom aj účel nášho poslania. Gažík bol dôsled­ný a odvážny a vyhlásil, že keď to iní zbabrali, musíme vyslobode­nie Širokého a ostatných zariadiť my. Teda mali sme konať iniciatív­ne. Lenže ako? Dvaja civili ozbrojení len pištoľami? Išli sme aj za dr. Jozefom Šoltésom, ktorý pôsobil v Nitre v sladovni. Chodieval som tam ako spojka častejšie a vedel som, že je zapojený do odbo­ja. Chceli sme sa od neho dozvedieť, prečo pripravovaná akcia zlyhala. Bol však práve na odchode do Banskej Bystrice a vystra­šene nám povedal, že ho už hľadali gardisti a úešbáci. Bolo nám jasné, že nemáme nádej akciu úspešne vykonať.

Rozhodlo o tom niekoľko faktov. Domnievam sa, že Štefan Gažík o existencii nadporučíka Dubovského predtým nevedel. Keďže ako kuriér ilegálneho vedenia KSS mal veľmi dobré styky s nitrianskou ilegálnou organizáciou strany, ktorá mala povinnosť informo­vať ho o všetkých svojich akciách, bol by sa Gažík o existencii a úlohe Dubovského dozvedel od nich. Myslím si teda, že Husák sa mohol dozvedieť o úlohe Dubovského ako dôstojníka zapojeného do príprav vojenského povstania len od Staneka. A veľmi pravde­podobne sa dozvedel od Staneka len jeho krycie meno, ako nemeckého inžiniera, pretože Husák mi dal adresu len na toto krycie meno.

Koho teda viniť za zlyhanie akcie oslobodenia politických väzňov z nitrianskeho väzenia? Zdá sa, že len Šmigovského. To však nie je celá pravda. Šmigovského som totiž poznal zo svojej úradnej činnosti tak dobre ako málokto. Bolo to v súvislosti s vojenským významom Nitry, ale aj preto, že do nitrianskej väznice Krajského súdu sa podarilo „schovať“ význačných politických väznov–komunistov. Počítalo sa s tým, že v prípade vojenského povstaleckého vystúpenia budú ako prví oslobodení. Neraz som Husáka, ale aj Goliana upozorňoval, že posádkový veliteľ Nitry major Šmigovský musí z mesta zmiznúť.

Vedel som, že toho nikdy nikto nezíska pre akciu namierenú proti Tisovi a ľudáckemu režimu. Major Šmigovský bol osobne od­vážny a po veliteľskej stránke kvalitný dôstojník, avšak oddaný Ti­sovi a Tukovi. Nebolo to však z ideologických dôvodov alebo z po­litického presvedčenia. Mal však k tomu osobné dôvody. V predmníchovskej republike slúžil v Čechách a tam sa aj oženil. Za man­želku mal Češku. Mníchovská kapitulácia sa ho veľmi dotkla, tak ako mnohých dôstojníkov, ktorí svoje remeslo brali vážne a chceli sa preukázať v ozajstnom boji. Podľahol po kapitulácii vtedy panu­júcej nálade, že za mníchovský debakel je vinný Beneš a pražská vláda. Keď bola v októbri 1938 vytvorená slovenská autonómna vláda, stal sa pri nej pridelencom pre veci vojenské podplukovník Čatloš a u autonómnej vlády zariadil, aby žiadala premiestnenie dôs­tojníkov a rotmajstrov – Slovákov k vojenským útvarom na Sloven­sko.

A tak koncom roku 1938, alebo začiatkom roku 1939 sa aj kapitán Šmigovský dostal k pešiemu útvaru do Dolného Kubína. Z emocionálneho zástancu vojny proti Hitlerovi po mníchovskom skla­maní preveksloval do opačnej krajnosti. Na Orave sa priklonil ku gardistickému hnutiu. V roku 1940 sa pri výsluchu priznal, že v gar­distoch videl záchranu. Po Mníchove bola morálka medzi obyčajný­mi vojakmi rozvrátená. On potreboval nový idol, novú vojenskú or­ganizáciu.

Na Orave bola napätá situácia. Obyvatelia boli rozhorčení požiadavkami Poliakov, ktorí využívali oslabenie Československa a dožadovali sa aj úpravy poľsko–slovenských hraníc vo svoj prospech. Proti Maďarom tam bola nálada ešte nepriaťeľskejšia než proti Če­chom. Mnohí obyvatelia Oravy totiž boli predtým ako „kolonisti“ usa­dení v maďarských obciach na južnom Slovensku na rozparcelova­ných veľkostatkoch. Teraz, keď toto územie na základe viedenskej arbitráže pripadlo Maďarsku, museli „kolonisti“ svoje majetky opustiť, väčšinou však boli násilne vyhnaní a vrátili sa ako chudobní utečen­ci na chudobnú Oravu. Prirodzene, že toto tam posilňovalo nacio­nalistické nálady. To bola voda na mlyn gardistickému hnutiu. Hlin­kova garda hlásala revanš tak proti Poliakom, ako aj proti Maďa­rom.

Práve to sklamanému Šmigovskému imponovalo. Po 14. marci 1939 sa HG stala symbolom zásluh o vytvorenie „samostatného“ slovenského štátu. Honosné gardistické uniformy, dôstojnícke hod­nosti veliteľov gardistických jednotiek udávali tón spoločenskej móde nielen v Bratislave, ale aj vo vidieckych slovenských mestách a mestečkách. Na Orave Šmigovský udržiaval s veliteľmi HG, najmä ak to boli záložní dôstojníci, úzke priateľské styky. Všade gardistov podporoval. Dával im k dispozícii vojenské motorové vozidlá, po­honné hmoty a podobne. Bol v tom výnimkou medzi dôstojníkmi slovenskej armády. Mnohí dôstojníci, a to aj vyšší a vplyvní, pôso­biaci na novovytvorenom Ministerstve národnej obrany a v okolí ministra Čatloša, na gardu žiarlili. V gardistoch videli nepodarenú konkurenciu armády. Skrátka v armáde sa začala pomaly šíriť animozita voči garde. Šmigovský preto nemohol byť ušetrený pozor­nosti svojich dôstojníckych kolegov.

Začal byť terčom pozornosti. Do Bratislavy na MNO prichá­dzali hlásenia, v ktorých Šmigovského označovali za karieristu a za pravú ruku Vojtecha Tuku. Pripisovali mu ambície na vedúce miesto v armáde. Pravda na tom bola tá, že na Orave bol Šmigovský v gardistických kruhoch, a gardisti mali vtedy v politike hlavné slovo, populárny, a sám vystupoval ako provinciálny caesar. Podľa jedné­ho hlásenia adresovaného priamo Čatlošovi vraj sebavedome vy­hlasoval:

„Tak ako je jeden Boh na nebi, tak jediným pánom na Orave je Šmigovský!“

Podľa príslovia „mnoho psov, zajacova smrť“ sa ohováračky voči Šmigovskému množili. Nakoniec sa aj Čatloš dal ovplyvniť. Aby však mohol byť Šmigovský z veliteľského miesta, a najmä z armády odstránený, musel sa mu dokázať nejaký trestný čin. Vo­jenskí spravodajci sa dali do pátrania a nakoniec dal Čatloš súhlas k trestnému stíhaniu pre „zločin nešetrenia všeobecných služob­ných predpisov“, podľa vojenského trestného zákona. Tohto zloči­nu sa mal dopustiť tým, že porušoval svoju veliteľskú právomoc, a to tak, že rozdával civilným osobám pohonné hmoty, požičiaval im vojenské motorové vozidlá aj so šoférmi–vojakmi. Niektorým daro­val, alebo požičal pištole. To všetko sa malo stať najmä v marci 1939 a tie „civilné osoby“ boli funkcionári okresného veliteľstva Hlin­kovej gardy v Dolnom Kubíne.

Touto činnosťou Šmigovského utrpela vojenská správa ško­du. Vyčíslili ju na niekoľko tisíc alebo desaťtisíc korún. S takýmto trestným oznámením, asi v polovici januára 1940, bol Šmigovský dodaný do vyšetrovacej väzby k vojenskému súdu v Bratislave. Prípad bol pridelený mne ako vyšetrujúcemu sudcovi. Mal som vte­dy hodnosť nadporučíka. Šéf justičnej služby MNO a zároveň hlav­ný vojenský prokurátor pplk. dr. Samo Korbel mi dal pokyn, nemô­žem použiť výraz rozkaz, lebo platila zásada sudcovskej nezávis­losti a sudcovi nemohol nikto rozkazovať, aby som vyšetrovanie vykonal urýchlene, ale pritom dôkladne. Znamenalo to pozisťovať všetko možné, tak, aby sa predsa len niečo našlo, za čo by mohol byť Šmigovský degradovaný.

V tom čase som mal isté osobné starosti – išiel som sa ženiť, ale snúbenica bývala v Prahe, do 15. februára 1940 musel byť so­báš uzavretý, lebo tým dňom mala vypršať trojmesačná lehota plat­nosti ohlášok. Preto som cez Vianoce 1939 bol ilegálne v Prahe zariaďovať jej príchod na Slovensko. Aj preto som bol týmto „prípadom“ dosť rozladený, lebo v priebehu niekoľkých výsluchov som prišiel k záveru, že celá trestná záležitosť so Šmigovským je veľmi pritiahnutá za vlasy. To hádam bola moja prvá skúsenosť, že sa dá justícia používať účelovo.

Pri troške dobrej vôle mohla byť trestná činnosť Šmigovského vybavená aj disciplinárne. O tom však mohol rozhodnúť len minis­ter Čatloš. Formálne išlo o naplnenie skutkovej podstaty trestného činu nešetrenia všeobecných služobných predpisov a naozaj vznik­la aj škoda. Šmigovský to však nechcel pochopiť. On predsa len upevňoval novovzniknutý Slovenský štát a Hlinková garda bola oficiálnou ozbrojenou zložkou slovenského fašistického režimu. Chá­pal však veľmi dobre, o čo tu ide. Škrípal zubami, cítil sa nevinnou obeťou „čechoslováckej a luteránskej kliky“ dôstojníkov z Čatlošovho okruhu, a tým sľuboval pomstu. Bola na neho podaná aj obžalo­ba len za tento trestný čin a bol odsúdený k podmienečnému trestu, tuším 8 mesiacov, a ostal v armáde. Hovorilo sa, že za neho inter­venoval Tuka. Z rozhovorov s ním počas vyšetrovania som prišiel k presvedčeniu, že nikdy nezabudne a nikdy neodpustí tým, ktorí ho dali do basy. Je prirodzené, že taký človek iba čaká na príležitosť k revanšu. Naskytla sa mu na začiatku povstania.

Tieto moje poznatky o Šmigovskom boli príčinou, prečo som upozorňoval, aby povstalecká akcia v Nitre bola pripravená obzvlášť dôkladne. A práve to sa nestalo. Podplukovník Černek, inak tiež osobne odvážny a schopný dôstojník, si však myslel, že k revoluč­nému činu postačí, keď Šmigovského osloví po vojensky:

„Pán major, velenia posádky z vyššieho rozkazu sa ují­mam ja, odovzdajte pobočnú zbraň a z kasárne sa nevzďaľujte!“

Táto príhoda, mimochodom, nech je dôkazom o správnosti básnikovho verša „revoluce není žáden výlet, učte se střílet!“. Pre­beranie moci v Nitre sa skončilo tak, že Šmigovský o hodnostnú triedu síce nižší prevyšoval Černeka telesne o 20 cm a ešte viac v rýchlosti a rozhodnosti. Podplukovníka Černeka odzbrojil, interno­val v kasárni a ihneď urobil všetky obranné opatrenia. Aj teraz som presvedčený, že to neurobil preto, že by bol počúvol príkaz ministra Čatloša, ktorý večer počul v rozhlase. To istotne pre Šmigovského nebolo popudom, lebo on aj Čatloša rátal medzi „čechoslovácko-luteránsku kliku“. Naopak, konečne nadišla jeho chvíľa, na ktorú tak dlho čakal. Mohol ukázať, aký to bol omyl, keď ho závistníci a konkurenti dali v roku 1940 zatvoriť a odsúdiť! Ukázať, že je jediný, na ktorého sa môže Tiso spoľahnúť.

A skutočne sa potom chválil, že on Nitru ubránil nielen proti partizánom, ale aj proti Nemcom. Stal sa totižto skoro zázrak: Nem­ci nitriansku posádku ako jedinú na Slovensku neodzbrojili. Pravda je však taká, že si to dobre vykalkulovali. Nebola to veľkorysosť k „druhom v zbrani“, hitlerovci vedeli, že ušetria svoje sily, ktoré by boli viazané na obranu Nitry ako dôležitej základne boja proti parti­zánom a povstaleckej armáde. Spoznali, že na takéhoto veliteľa, ako je Šmigovský, sa môžu spoľahnúť. Nitriansky pluk sa potom stal jadrom, vlastne jediným útvarom novoorganizovanej „armády“ s novým pomenovaním – Domobrana.

A zaujímavý je aj ďalší Šmigovského osud. Za zásluhy o záchranu Nitry bol povýšený na podplukovníka a začiatkom apríla 1945 „evakuovali“ trosky Domobrany na scvrknuté územie Ríše, sme­rom do Protektorátu. Šmigovský sa zúčastnil, tak ako vlasovci, májového povstania českého ľudu proti Nemcom. Potom bol postave­ný pred Národný súd v Bratislave a odsúdený za zločin zrady na povstaní k trestu smrti zastrelením. Vzhľadom na vtedy vládnucu psychózu „revolučnej spravodlivosti“ nevybočoval tento rozsudok z jej rámca, avšak nech mi je dovolené ako právnikovi vyhlásiť, že to nebol trest, ale revanš.

Posudzujem to podľa teraz platných teoretických názorov o účele trestu. Keby bol Šmigovský býval v noci z 29. na 30. augusta 1944 zasiahnutý streľbou a nie slovami podplukovníka, bolo by sa to považovalo za zákonitý nevyhnutný vojenský akt – c'est la guerre! – totiž dobre mierené slová častejšie minú cieľ než zle mierená strela. Ak bol usmrtený až dodatočne – po víťazstve – nepochybne to svedčí len o tom, že sa musel nájsť obetný baránok na zakrytie chýb zodpovedných organizátorov príprav povstania v Nitre. Po roz­sudku nad Šmigovským som o tom debatoval s Daxnerom. Pred­volali ma totiž z Prahy na jeho hlavné pojednávanie ako svedka. To preto, že ešte v priebehu povstania som napísal hlásenie o svojej misii v Nitre. Išlo o vysvetlenie zlyhania oslobodenia politických väz­ňov z nitrianskej väznice. Toto hlásenie bolo pravdepodobne pripo­jené k trestnému spisu vo veci Šmigovského, a to bolo asi dôvo­dom, prečo som bol predvolaný ako svedok.

V podstate som vypovedal len to, čo som v Nitre na vlastné oči videl. Daxnerovi som povedal, že chápem, že súd, keď uznal obžalovaného vinným podľa obžaloby, nemal iného výberu trestu, ale predsa sa mi zdá vykonanie trestu prísnym. Na to mi Daxner odpovedal, že prvé rozsudky Národného súdu musia byť prísne preto, aby si súd získal autoritu! Pri tejto debate bol prítomný aj dr. Rigan a pravdepodobne to bolo pre neho pohnútkou, že sa obrátil s písomnou žiadosťou na Ministerstvo národnej obrany, aby som bol z Vojenskej generálnej prokuratúry pridelený k Úradu obžaloby pri Národnom súde.

RAŠLA, A.: Spomienky spoza mreží. Banská Bystrica: Vidas, 1998, str. 19-25.