- Návštevy: 6093
Bratislava, 19. septembra. Ako sme už oznámili v piatok 21. t. m. začne sa činnosť Národného súdu v Bratislave. Ako prvý zločinec príde pred Národný súd major Ján Šmigovský, bývalý veliteľ nitrianskej posády, ktorý za povstania zradil, pridal sa k Nemcom a organizoval 1. rodobranecký pluk proti partizánom. Spomenuli sme, že Šmigovského prípad prikázala SNR Národnému súdu pre veľký rozsah jeho zločinov.
Keď Slovenská národná rada uzákonila ľudové súdnictvo, bral sa zvláštny zreteľ na tých zradcov a kolaborantov, ktorých význam je celonárodný a na tých, ktorých zločiny majú celonárodný charakter. Všetkých zločincov tohto druhu bude súdiť zvláštny ľudový tribunál: Národný súd, so sídlom v Bratislave. Národný súd má rozhodovať najmä o trestných činoch bývalého prezidenta tzv. Slovenského štátu, bývalých ministrov, poslancov, členov HVHG, HVHM, šéfov propagandy, vyslancov, prednostov ÚŠB a o trestných činoch tých zločincov, ktorých "Predsedníctvo SNR prikáže do pôsobnosti Národného súdu pre celonárodný význam ich zločinov." Takým je napríklad prvý na ľavici obžalovaných pred Národným súdom, major Šmigovský.
Národný súd rozhoduje o tých istých deliktoch a tým istým spôsobom ako Okresné ľudové súdy. Ak je v Národnom súde sedemčlenný senát naproti päťčlennému v OĽS, tým je zvýšená iba jeho ľudovosť a jeho význačnosť. Národný súd v rámci ľudového súdnictva bude očisťovať náš verejný život od najvýznamnejších nepriateľov slovenského ľudu, bude spravodlivo posudzovať ich vinu na národnom utrpení v posledných šiestich rokoch a vymeriavať spravodlivé tresty. V Národnom súde, tak ako i v ľudových súdoch nebudú rozhodovať mŕtve právnické formality, ale ľudová spravodlivosť. Činnosť nášho národného súdu bude sledovať nielen celé Československo, ale i všetky spojenecké národy. Jeho význam je historický preto, a preto Predsedníctvo SNR pečlivo vybralo členov senátu Národného súdu. Predsedom Národného súdu a predsedom prvého senátu Národného súdu je Dr. Igor Daxner, predseda najvyššieho súdu v Bratislave.
Dr. Igor Daxner narodil sa 26. septembra 1893. [nečitateľné] decembra 19414 bol rakúskymi vojenskými úradmi zatknutý pre podzemnú činnosť a [nečitateľné]-nie Rusom. V júli r. 1915 posielajú Daxnera na front do prvej línie, a v septembri toho istého roku prechádza k Rusom, v októbri 1915 je už československým legionárom. Po päťročnej organizačnej činnosti v čsl. légiách vracia sa v r. 1920 na Slovensko.
Do súdnej služby vstúpil Dr. Igor Daxner r. 1930. Do roku 1938 stáva sa hlavným súdnym radcom najvyššieho súdu. Túto funkciu zastával aj v Slovenskom štáte, kde bol menovaný radcom najvyššieho súdu. Dr. Igor Daxner šiel nekompromisne po slovenskej a ľudovej línii i v časoch panstvo fašizmu. Už roku 1938 organizoval ilegálne skupiny železničiarov, v t. 1942 spolupracoval so s. Štefanom Bašťovanským, s. Falťanom, Pullom a Komzálom na vytvorení centra ilegálnych Národných revolučných výborov a na sjednotení všetkých politických složiek týchto výborov. Dňa 3. mája 1943 bol Dr. Igor Daxner zatknutý a väznený na ÚŠB a na Krajskom súde do konca augusta 1943, keď bol prepustený z väzby pre nemoc a konfinovaný v Tisovci. Koncom apríla 1944, keď sa Dr. Igor Daxner dozvedel, že je naňho vydaný zatykač, ušiel do Klenovských hôr, kde nadviazal styk s partizánmi a organizoval obranu klenovského úseku. Počas povstania viedol Dr. Igor Daxner v Banskej Bystrici vojenskú propagandu. Po povstaní až do spojenia s Červenou armádou bol major Dr.. Igor Daxner zpravodajským dôstojníkom IV. partizánskej brigády. V Košiciach bol pridelený Povereníctvo pravosúdia a po [nečitateľné] Národnej rady do Bratislavy bol menovaný senátnym predsedom najvyššieho súdu a predsedom Národného súdu.
Ostatní členovia prvého senátu Národného súdu, ktorý zasadne v piatok 21. t. m., aby rozhodol o vine a trestne zradcu Šmigovského, sú všetcia zaslúžilí ilegálni pracovníci, neohrožení bojovníci za slobodu a ľudovú demokraciu. Ľudovít Benada, poslanec, člen ÚVKSS, bojoval za práva pracujúceho ľudu už od r. 1919. Za fašistického režimu ho gestapo prenasledovalo za ilegálnu činnosť a v jeseni r. 1941 keď ho strelili gestapáci do nohy, chytili ho a uväznili. V januári t. r. odvliekli Benadu s ostatnými politickými väzňami do Mauthausenu, kde bol väznený až do oslobodenia ČA. Františka Zupku, predsedu ÚOSS, poznajú slovenskí robotníci už dlhú dobu ako zaslúžilého odborárskeho pracovníka. Za panstva fašizmu bol Zupka väznený v rozličných koncentračných táboroch. Ján Svitok je známy ako zaslúžilý ilegálny pracovník a organizátor partizánskych odriadov. Ďalšími členmi senátu sú Andrej Juračka, za fašizmu perzekvovaný a väznený ilegálny pracovník. Teofil Homer, člen SNR, ilegálny pracovník, ktorý ako väzenský dozorca napomáhal politickým väzňom a Martin Kulich, ilegálny pracovník. Náhradníci senátu sú tiež poctivo vybraní.
Originál: Denník Pravda z 20. 9. 1945
- Návštevy: 6164
Jedno z kľúčových postavení pre úspech povstaleckých vojenských akcií mala Nitra. Zlyhanie akcie v Nitre je doteraz predmetom diskusií pamätníkov i historikov. Pre túto posádku ako povstalecký miestny veliteľ bol vojenským ústredím vyhliadnutý podplukovník Černek. Nesporne uvedomelý a spoľahlivý vlastenec. Oficiálne zastával v Nitre funkciu veliteľa Okresného doplňovacieho veliteľstva. V momente vyhlásenia povstania sa mal Černek ujať velenia tejto veľkej posádky, ktorej oficiálnym veliteľom bol major Šmigovský. Podplukovník Černek – to bola linka Golianova. Kapitán Stanek, šéf spravodajského oddelenia MNO – dávnejšie napojený na ilegálnu odbojovú organizáciu Flóra – ustanovil pre prípad vojenského vystúpenia proti Nemcom svojho dôstojníka. Bol ním nadporučík Dubovský, jeho spravodajský dôstojník, vysunutý v Nitre. Stanek ho asi z opatrnosti inštruoval, že akcia sa pripravuje na rozkaz Čatloša. Je otázne, či Černek a Dubovský vzájomne o svojom zapojení vedeli. Skôr nie. Tiež je otázne, či a ako bola na vojakov napojená ilegálna organizácia KSS v meste.
Táto otázka je dôležitá hlavne pre to, že vo väznici v Nitre boli väznení vedúci činitelia KSS. Medzi nimi Široký a Ďuriš. Komunisti mali odvážnych ľudí aj medzi väzenskými dozorcami. Keď ma 30. augusta 1944 Husák posielal spolu s Gažíkom do Nitry, dal mi takú inštrukciu, že mám robiť, ako dôstojník, iba sprievod oslobodeným politickým väzňom – komunistom. Mali byť z nitrianskej väznice prepustení a vojenskými autami prepravení do Banskej Bystrice. Rozumel som tomu tak, že samotné ich oslobodenie z väznice bude záležitosťou nitrianskej ilegálnej straníckej skupiny, s ktorou spolupracujú aj väzenskí dozorcovia.
Do tejto akcie bol zapojený aj Štefan Gažík. Prirodzene z dôvodov zachovávania konšpiratívnych pravidiel som sa Gažíka na žiadne podrobnosti nevypytoval. Bol som presvedčený, že dostal od Husáka inštrukcie týkajúce sa presnej úlohy nitrianskej straníckej organizácie. Mne dal Husák iba adresu, kde sa mám hlásiť. Bola to krycia adresa nadporučíka Dubovského v jednej vile pod Zoborom, v ktorej Dubovský vystupoval konšpiratívne ako stavebný inžinier s nemeckým menom. Len čo sme s oneskorením dorazili do Nitry, prvá naša cesta viedla k nadporučíkovi Dubovskému. Dubovský sa však správal opatrne, vysvetlil nám, že posádku drží pevne v rukách Šmigovský a on nemôže nič robiť. To sme pozorovali už, keď sme prichádzali do Nitry.
Ozbrojení gardisti patrolovali po meste s vojakmi, vždy dvojica: vojak a gardista. Dubovský nám potvrdil, že v noci z 29. na 30. augusta sa pokúsil podplukovník Černek prevziať od majora Šmigovského velenie nad posádkou. Ten ho však internoval a dal ihneď vybudovať kruhovú obranu mesta proti partizánom. Šmigovský bol oddaný Tisovi a ešte viac Tukovi. Urobil aj iné zabezpečovacie opatrenia. Do väznice dal zosilenú vojenskú stráž s guľometmi, do mesta vyslal ozbrojené hliadky zložené z členov HG v uniforme a vojakov, asi aby sa vzájomne strážili. Z tlampačov pouličného rozhlasu neustále sa vyrevúvali gardistické pochody a výzvy k obyvateľstvu, zamerané proti partizánom a nabádajúce obyvateľstvo k vernosti Tisovej vláde.
Situácia v Nitre, ako sa vyvinula v priebehu popoludnia 30. augusta, zmenila celkom aj účel nášho poslania. Gažík bol dôsledný a odvážny a vyhlásil, že keď to iní zbabrali, musíme vyslobodenie Širokého a ostatných zariadiť my. Teda mali sme konať iniciatívne. Lenže ako? Dvaja civili ozbrojení len pištoľami? Išli sme aj za dr. Jozefom Šoltésom, ktorý pôsobil v Nitre v sladovni. Chodieval som tam ako spojka častejšie a vedel som, že je zapojený do odboja. Chceli sme sa od neho dozvedieť, prečo pripravovaná akcia zlyhala. Bol však práve na odchode do Banskej Bystrice a vystrašene nám povedal, že ho už hľadali gardisti a úešbáci. Bolo nám jasné, že nemáme nádej akciu úspešne vykonať.
Rozhodlo o tom niekoľko faktov. Domnievam sa, že Štefan Gažík o existencii nadporučíka Dubovského predtým nevedel. Keďže ako kuriér ilegálneho vedenia KSS mal veľmi dobré styky s nitrianskou ilegálnou organizáciou strany, ktorá mala povinnosť informovať ho o všetkých svojich akciách, bol by sa Gažík o existencii a úlohe Dubovského dozvedel od nich. Myslím si teda, že Husák sa mohol dozvedieť o úlohe Dubovského ako dôstojníka zapojeného do príprav vojenského povstania len od Staneka. A veľmi pravdepodobne sa dozvedel od Staneka len jeho krycie meno, ako nemeckého inžiniera, pretože Husák mi dal adresu len na toto krycie meno.
Koho teda viniť za zlyhanie akcie oslobodenia politických väzňov z nitrianskeho väzenia? Zdá sa, že len Šmigovského. To však nie je celá pravda. Šmigovského som totiž poznal zo svojej úradnej činnosti tak dobre ako málokto. Bolo to v súvislosti s vojenským významom Nitry, ale aj preto, že do nitrianskej väznice Krajského súdu sa podarilo „schovať“ význačných politických väznov–komunistov. Počítalo sa s tým, že v prípade vojenského povstaleckého vystúpenia budú ako prví oslobodení. Neraz som Husáka, ale aj Goliana upozorňoval, že posádkový veliteľ Nitry major Šmigovský musí z mesta zmiznúť.
Vedel som, že toho nikdy nikto nezíska pre akciu namierenú proti Tisovi a ľudáckemu režimu. Major Šmigovský bol osobne odvážny a po veliteľskej stránke kvalitný dôstojník, avšak oddaný Tisovi a Tukovi. Nebolo to však z ideologických dôvodov alebo z politického presvedčenia. Mal však k tomu osobné dôvody. V predmníchovskej republike slúžil v Čechách a tam sa aj oženil. Za manželku mal Češku. Mníchovská kapitulácia sa ho veľmi dotkla, tak ako mnohých dôstojníkov, ktorí svoje remeslo brali vážne a chceli sa preukázať v ozajstnom boji. Podľahol po kapitulácii vtedy panujúcej nálade, že za mníchovský debakel je vinný Beneš a pražská vláda. Keď bola v októbri 1938 vytvorená slovenská autonómna vláda, stal sa pri nej pridelencom pre veci vojenské podplukovník Čatloš a u autonómnej vlády zariadil, aby žiadala premiestnenie dôstojníkov a rotmajstrov – Slovákov k vojenským útvarom na Slovensko.
A tak koncom roku 1938, alebo začiatkom roku 1939 sa aj kapitán Šmigovský dostal k pešiemu útvaru do Dolného Kubína. Z emocionálneho zástancu vojny proti Hitlerovi po mníchovskom sklamaní preveksloval do opačnej krajnosti. Na Orave sa priklonil ku gardistickému hnutiu. V roku 1940 sa pri výsluchu priznal, že v gardistoch videl záchranu. Po Mníchove bola morálka medzi obyčajnými vojakmi rozvrátená. On potreboval nový idol, novú vojenskú organizáciu.
Na Orave bola napätá situácia. Obyvatelia boli rozhorčení požiadavkami Poliakov, ktorí využívali oslabenie Československa a dožadovali sa aj úpravy poľsko–slovenských hraníc vo svoj prospech. Proti Maďarom tam bola nálada ešte nepriaťeľskejšia než proti Čechom. Mnohí obyvatelia Oravy totiž boli predtým ako „kolonisti“ usadení v maďarských obciach na južnom Slovensku na rozparcelovaných veľkostatkoch. Teraz, keď toto územie na základe viedenskej arbitráže pripadlo Maďarsku, museli „kolonisti“ svoje majetky opustiť, väčšinou však boli násilne vyhnaní a vrátili sa ako chudobní utečenci na chudobnú Oravu. Prirodzene, že toto tam posilňovalo nacionalistické nálady. To bola voda na mlyn gardistickému hnutiu. Hlinkova garda hlásala revanš tak proti Poliakom, ako aj proti Maďarom.
Práve to sklamanému Šmigovskému imponovalo. Po 14. marci 1939 sa HG stala symbolom zásluh o vytvorenie „samostatného“ slovenského štátu. Honosné gardistické uniformy, dôstojnícke hodnosti veliteľov gardistických jednotiek udávali tón spoločenskej móde nielen v Bratislave, ale aj vo vidieckych slovenských mestách a mestečkách. Na Orave Šmigovský udržiaval s veliteľmi HG, najmä ak to boli záložní dôstojníci, úzke priateľské styky. Všade gardistov podporoval. Dával im k dispozícii vojenské motorové vozidlá, pohonné hmoty a podobne. Bol v tom výnimkou medzi dôstojníkmi slovenskej armády. Mnohí dôstojníci, a to aj vyšší a vplyvní, pôsobiaci na novovytvorenom Ministerstve národnej obrany a v okolí ministra Čatloša, na gardu žiarlili. V gardistoch videli nepodarenú konkurenciu armády. Skrátka v armáde sa začala pomaly šíriť animozita voči garde. Šmigovský preto nemohol byť ušetrený pozornosti svojich dôstojníckych kolegov.
Začal byť terčom pozornosti. Do Bratislavy na MNO prichádzali hlásenia, v ktorých Šmigovského označovali za karieristu a za pravú ruku Vojtecha Tuku. Pripisovali mu ambície na vedúce miesto v armáde. Pravda na tom bola tá, že na Orave bol Šmigovský v gardistických kruhoch, a gardisti mali vtedy v politike hlavné slovo, populárny, a sám vystupoval ako provinciálny caesar. Podľa jedného hlásenia adresovaného priamo Čatlošovi vraj sebavedome vyhlasoval:
„Tak ako je jeden Boh na nebi, tak jediným pánom na Orave je Šmigovský!“
Podľa príslovia „mnoho psov, zajacova smrť“ sa ohováračky voči Šmigovskému množili. Nakoniec sa aj Čatloš dal ovplyvniť. Aby však mohol byť Šmigovský z veliteľského miesta, a najmä z armády odstránený, musel sa mu dokázať nejaký trestný čin. Vojenskí spravodajci sa dali do pátrania a nakoniec dal Čatloš súhlas k trestnému stíhaniu pre „zločin nešetrenia všeobecných služobných predpisov“, podľa vojenského trestného zákona. Tohto zločinu sa mal dopustiť tým, že porušoval svoju veliteľskú právomoc, a to tak, že rozdával civilným osobám pohonné hmoty, požičiaval im vojenské motorové vozidlá aj so šoférmi–vojakmi. Niektorým daroval, alebo požičal pištole. To všetko sa malo stať najmä v marci 1939 a tie „civilné osoby“ boli funkcionári okresného veliteľstva Hlinkovej gardy v Dolnom Kubíne.
Touto činnosťou Šmigovského utrpela vojenská správa škodu. Vyčíslili ju na niekoľko tisíc alebo desaťtisíc korún. S takýmto trestným oznámením, asi v polovici januára 1940, bol Šmigovský dodaný do vyšetrovacej väzby k vojenskému súdu v Bratislave. Prípad bol pridelený mne ako vyšetrujúcemu sudcovi. Mal som vtedy hodnosť nadporučíka. Šéf justičnej služby MNO a zároveň hlavný vojenský prokurátor pplk. dr. Samo Korbel mi dal pokyn, nemôžem použiť výraz rozkaz, lebo platila zásada sudcovskej nezávislosti a sudcovi nemohol nikto rozkazovať, aby som vyšetrovanie vykonal urýchlene, ale pritom dôkladne. Znamenalo to pozisťovať všetko možné, tak, aby sa predsa len niečo našlo, za čo by mohol byť Šmigovský degradovaný.
V tom čase som mal isté osobné starosti – išiel som sa ženiť, ale snúbenica bývala v Prahe, do 15. februára 1940 musel byť sobáš uzavretý, lebo tým dňom mala vypršať trojmesačná lehota platnosti ohlášok. Preto som cez Vianoce 1939 bol ilegálne v Prahe zariaďovať jej príchod na Slovensko. Aj preto som bol týmto „prípadom“ dosť rozladený, lebo v priebehu niekoľkých výsluchov som prišiel k záveru, že celá trestná záležitosť so Šmigovským je veľmi pritiahnutá za vlasy. To hádam bola moja prvá skúsenosť, že sa dá justícia používať účelovo.
Pri troške dobrej vôle mohla byť trestná činnosť Šmigovského vybavená aj disciplinárne. O tom však mohol rozhodnúť len minister Čatloš. Formálne išlo o naplnenie skutkovej podstaty trestného činu nešetrenia všeobecných služobných predpisov a naozaj vznikla aj škoda. Šmigovský to však nechcel pochopiť. On predsa len upevňoval novovzniknutý Slovenský štát a Hlinková garda bola oficiálnou ozbrojenou zložkou slovenského fašistického režimu. Chápal však veľmi dobre, o čo tu ide. Škrípal zubami, cítil sa nevinnou obeťou „čechoslováckej a luteránskej kliky“ dôstojníkov z Čatlošovho okruhu, a tým sľuboval pomstu. Bola na neho podaná aj obžaloba len za tento trestný čin a bol odsúdený k podmienečnému trestu, tuším 8 mesiacov, a ostal v armáde. Hovorilo sa, že za neho intervenoval Tuka. Z rozhovorov s ním počas vyšetrovania som prišiel k presvedčeniu, že nikdy nezabudne a nikdy neodpustí tým, ktorí ho dali do basy. Je prirodzené, že taký človek iba čaká na príležitosť k revanšu. Naskytla sa mu na začiatku povstania.
Tieto moje poznatky o Šmigovskom boli príčinou, prečo som upozorňoval, aby povstalecká akcia v Nitre bola pripravená obzvlášť dôkladne. A práve to sa nestalo. Podplukovník Černek, inak tiež osobne odvážny a schopný dôstojník, si však myslel, že k revolučnému činu postačí, keď Šmigovského osloví po vojensky:
„Pán major, velenia posádky z vyššieho rozkazu sa ujímam ja, odovzdajte pobočnú zbraň a z kasárne sa nevzďaľujte!“
Táto príhoda, mimochodom, nech je dôkazom o správnosti básnikovho verša „revoluce není žáden výlet, učte se střílet!“. Preberanie moci v Nitre sa skončilo tak, že Šmigovský o hodnostnú triedu síce nižší prevyšoval Černeka telesne o 20 cm a ešte viac v rýchlosti a rozhodnosti. Podplukovníka Černeka odzbrojil, internoval v kasárni a ihneď urobil všetky obranné opatrenia. Aj teraz som presvedčený, že to neurobil preto, že by bol počúvol príkaz ministra Čatloša, ktorý večer počul v rozhlase. To istotne pre Šmigovského nebolo popudom, lebo on aj Čatloša rátal medzi „čechoslovácko-luteránsku kliku“. Naopak, konečne nadišla jeho chvíľa, na ktorú tak dlho čakal. Mohol ukázať, aký to bol omyl, keď ho závistníci a konkurenti dali v roku 1940 zatvoriť a odsúdiť! Ukázať, že je jediný, na ktorého sa môže Tiso spoľahnúť.
A skutočne sa potom chválil, že on Nitru ubránil nielen proti partizánom, ale aj proti Nemcom. Stal sa totižto skoro zázrak: Nemci nitriansku posádku ako jedinú na Slovensku neodzbrojili. Pravda je však taká, že si to dobre vykalkulovali. Nebola to veľkorysosť k „druhom v zbrani“, hitlerovci vedeli, že ušetria svoje sily, ktoré by boli viazané na obranu Nitry ako dôležitej základne boja proti partizánom a povstaleckej armáde. Spoznali, že na takéhoto veliteľa, ako je Šmigovský, sa môžu spoľahnúť. Nitriansky pluk sa potom stal jadrom, vlastne jediným útvarom novoorganizovanej „armády“ s novým pomenovaním – Domobrana.
A zaujímavý je aj ďalší Šmigovského osud. Za zásluhy o záchranu Nitry bol povýšený na podplukovníka a začiatkom apríla 1945 „evakuovali“ trosky Domobrany na scvrknuté územie Ríše, smerom do Protektorátu. Šmigovský sa zúčastnil, tak ako vlasovci, májového povstania českého ľudu proti Nemcom. Potom bol postavený pred Národný súd v Bratislave a odsúdený za zločin zrady na povstaní k trestu smrti zastrelením. Vzhľadom na vtedy vládnucu psychózu „revolučnej spravodlivosti“ nevybočoval tento rozsudok z jej rámca, avšak nech mi je dovolené ako právnikovi vyhlásiť, že to nebol trest, ale revanš.
Posudzujem to podľa teraz platných teoretických názorov o účele trestu. Keby bol Šmigovský býval v noci z 29. na 30. augusta 1944 zasiahnutý streľbou a nie slovami podplukovníka, bolo by sa to považovalo za zákonitý nevyhnutný vojenský akt – c'est la guerre! – totiž dobre mierené slová častejšie minú cieľ než zle mierená strela. Ak bol usmrtený až dodatočne – po víťazstve – nepochybne to svedčí len o tom, že sa musel nájsť obetný baránok na zakrytie chýb zodpovedných organizátorov príprav povstania v Nitre. Po rozsudku nad Šmigovským som o tom debatoval s Daxnerom. Predvolali ma totiž z Prahy na jeho hlavné pojednávanie ako svedka. To preto, že ešte v priebehu povstania som napísal hlásenie o svojej misii v Nitre. Išlo o vysvetlenie zlyhania oslobodenia politických väzňov z nitrianskej väznice. Toto hlásenie bolo pravdepodobne pripojené k trestnému spisu vo veci Šmigovského, a to bolo asi dôvodom, prečo som bol predvolaný ako svedok.
V podstate som vypovedal len to, čo som v Nitre na vlastné oči videl. Daxnerovi som povedal, že chápem, že súd, keď uznal obžalovaného vinným podľa obžaloby, nemal iného výberu trestu, ale predsa sa mi zdá vykonanie trestu prísnym. Na to mi Daxner odpovedal, že prvé rozsudky Národného súdu musia byť prísne preto, aby si súd získal autoritu! Pri tejto debate bol prítomný aj dr. Rigan a pravdepodobne to bolo pre neho pohnútkou, že sa obrátil s písomnou žiadosťou na Ministerstvo národnej obrany, aby som bol z Vojenskej generálnej prokuratúry pridelený k Úradu obžaloby pri Národnom súde.
RAŠLA, A.: Spomienky spoza mreží. Banská Bystrica: Vidas, 1998, str. 19-25.