Deti moje, Milanko a Mirko!

Vám na pamiatku, pri mojom lúčení do neznáma, po toľkých otrasoch, odkazujem:

Boh je Váš najvyšší pán, mamičku Vašu nikdy neprestávajte milovať a buďte jej útechou v prítomnom živli i oporou v neznámom zajtrajšku.

Česť mi káže opustiť Prahu a hľadať pravdu povinnosti tam, kde Vy ste sa narodili. Vraciam sa do milovanej zeme, v nej chcem žiť alebo pochovaný byť.

Vedzte, že Váš otec svoj rod, zem a všetko čo voňalo slovenčinou, miloval nad svoj život. Cudziemu sa nikdy nepodvolil a ani útočište tam nehľadal. Národná a osobná česť, boli jeho predstavitelia.

Deti moje zlaté, nech Vás Boh opatruje. Ani v hodine mojej smrti neprestanem za Vaše zdravie a šťastie sa modliť.

Ty, moja ženo, nikdy nezabudni, jak šľachetne som to s národom a súžitím Čechov so Slovákmi myslel. Nikdy som nemal Nemcov a iných rád a to čo som konal, bola len služobná povinnosť a národná horlivosť.

Vychovávaj naše deti na čestných, pracujúcich a osožných občanov republiky.

Až do smrti Tvoj verný manžel, priateľ a osud Tvoj a Váš, deti

Ján

Praha, 13. máj 1945

Z Bohom a v mene Jeho!

17/r. 45 Ján