Daxnerovi som povedal, že chápem, že súd, keď uznal obžalovaného vinným podľa obžaloby, nemal iného výberu trestu, ale predsa sa mi zdá vykonanie trestu prísnym. Na to mi Daxner odpovedal, že prvé rozsudky Národného súdu musia byť prísne preto, aby si súd získal autoritu!
Generál doc. JUDr. Anton Rašla

Krátko po osadení tabule sa Zväz protifašistických bojovníkov obrátil na políciu s podozrením, či nejde o trestný čin „prejavu sympatií k fašizmu“, keďže text tabule si pripomína zásluhy dôstojníka Slovenskej armády, ktorý sa nepridal – podľa politicky angažovaného a rokmi zažitého slovníku menovaného zväzu – k „protifašistickému“ povstaniu z roku 1944. Polícia však odmietla, že by v tomto prípade došlo k naplneniu skutkovej podstaty trestného činu.

Po siedmich rokoch od inštalácie, v roku 60. výročia tzv. Slovenského národného povstania, dňa 5. októbra 2004 adresoval Ing. Ján Hudec, „jeden zo starých obyvateľov mesta Nitry“, list vtedajšiemu primátorovi, Ing. Ferdinandovi Vítekovi, v ktorom žiada mesto, aby bola tabuľa „z bývalých nitrianskych kasární odstránená“, nakoľko Šmigovský podľa Hudeca: „Nielenže sa odmietol pripojiť k Povstaniu alebo aspoň umožniť tým, čo sa chceli do neho zapojiť, odísť z kasární, ale úzko spolupracoval s nemeckými okupačnými veliteľmi a zariadil, aby im nitrianska posádka vytvárala bezpečné zázemie. Tým napomohol urých­lenie potlačenia SNP nemeckými vojskami.“

Za pozornosť stojí najmä ďalšia Hudecova výhrada voči Šmigovskému, keď mu vytýka, že bol poverený organizáciou Domobrany, „...v čase, keď nemecké vojská už z územia Slovenska postupne ustupovali a sovietska armáda ho od nich oslobodzovala,“ zatiaľ čo na inom mieste sám Hudec priznáva, že s „oslobodzovaním“ Slovenska sovietskou armádou to bolo celkom inak, keď píše: „O tom, že na Slovensku bude takýto režim sa rozhodlo na Jaltskej konferencii, kde si predstavitelia víťazných mocností, ZSSR, USA a Veľkej Británie, rozdelili sféry vplyvu v Európe. Takzvaný ‚víťazný február 1948' bol iba nutným následkom tejto trojdohody.“

I keď Hudec v liste ďalej tvrdí: „Nie že by som súhlasil s takým odsúdením a popravou Jána Šmigovského – nikdy by som k takému niečomu nedal svoj súhlas,“ napriek tomu ponúka ako argument proti verejnej pripomienke Šmigovského rozsudok retribučného tzv. Národného súdu zriadeného ilegálnou a nelegitímnou tzv. Slovenskou národnou radou, podľa ktorého bol práve Šmigovský ako prvý v povojnových procesoch na Slovensku odsúdený a popravený. Hudec dokonca pripomína: „...že ho neodsúdili komunisti, ale súd, ktorý vzišiel z dohody všetkých politických zložiek protifašistického odboja, teda i Demokratickej strany, ktorá v roku 1946 veľkou väčšinou vyhra­la voľby na Slovensku,“ čím nepriamo ako človek hlásiaci sa k demokratickým ideálom a svojmu „kresťanskému presvedčeniu“, priznáva, že za krvilačným rozsudkom nad Šmigovským neboli iba komunisti, ktorých totalitný režim – ako píše – nemá dôvod zastávať, ale i demokrati, ktorých hodnoty realizované práve „vo svetlej časti histórie slovenského národa“ si každoročne 29. augusta pripomíname štátnym sviatkom...

Za vecnú kostru Hudecovho podnetu na odstránenie tabule však možno považovať až kritiku konkrétnej časti nápisu na nej – za obranu štátnej nezávislosti a suverenity Slovenskej republiky. Hudec argumentoval, že na základe opakovaných vyhlásení NR SR i jej vlád od roku 1993 má byť zrejmé, že novovzniknutá Slovenská republika (1993-súčasnosť) nie je právnym alebo politickým pokračovateľom prvého legitímneho a medzinárodne uznávaného Slovenského štátu (1939-1945), a teda Šmigovský držaním prísahy tomuto štátu a nepridaním sa k protištátnemu povstaniu z roku 1944, v ktorom demokrati i komunisti hľadali i dodnes svorne hľadajú svoje zásluhy za položenie základov novodobej povojnovej slovenskej štátnosti, nemohol vtedy brániť záujmy súčasnej Slovenskej republiky.

Takýto spôsob argumentácie je ešte i dnes celkom bežný, preto je potrebné, aby sme sa pri ňom na chvíľu zastavili. Hudec a mnohí iní takto dôvodiaci si zamieňajú štátne záujmy so záujmami politických režimov. Prvým štátnym záujmom je neobmedzený a priamy výkon štátnej moci na určitom teritóriu a obyvateľstve v mene tohto štátu. Ľudácky politický režim stotožňoval svoje záujmy s prvým záujmom štátnym, keďže bol prvým konštituentom štátu, zatiaľ čo povojnový režim na Slovensku nesúci sa primárne v duchu resentimentu, a jeho nástupnícky komunistický režim, temer vôbec, až na jalové spory, neprotestoval obetovať prvý štátny záujem v prospech Československého štátu. Súčasná, revolučná Slovenská republika sa teda nutne nemusí hlásiť k politickému režimu Slovenského štátu na to, aby mohli byť v rámci jej verejného priestoru, resp. aparátmi jej regionálnej a miestnej správy uznané zásluhy rôznych osôb v prospech slovenskej štátnosti uskutočnené za iného, než súčasného politického režimu, najmä keď ide o vzťah dôstojníka brannej moci k obrane prvého štátneho záujmu.

Z pohľadu vojaka ocitnuvšieho sa vo víre neprehľadných udalostí možno na Šmigovského postoji oceniť vernosť prísahe. Hodnota samej vernosti prísahe však nesmie byť posudzovaná bez skúmania morálneho pozadia danej prísahy. Z hľadiska katolíckej morálky, vernosť a lojálnosť regulérnemu štátu je morálna a po prísahe dokonca morálne záväzná, v prípade vojaka ide tiež o otázku stavovskej cti, a v neposlednom rade o čestný výkon povolania.

Z náboženského hľadiska teda Šmigovský konal morálne, v súlade so svojimi morálnymi a stavovskými záväzkami dôstojníka Slovenskej armády, ak sa nepridal k vzbure časti Slovenskej armády. S odstupom času vieme tiež bezpečne skonštatovať ale aj to, že týmto svojím postojom sa Šmigovský ako vojak skutočne zaslúžil v prospech slovenskej štátnosti, keďže povstanie z roku 1944, vedené sentimentom časti československy orientovaného armádneho zboru za „starými časmi“, bolo to, od ktorého svoju legitimitu odvodzovala tzv. Slovenská národná rada, ktorá napokon, i napriek svojím osobným ambíciám, politicky obetovala prvý záujem štátu v prospech Československého štátu.  Nepridaním sa k povstaniu z roku 1944 teda Šmigovský na rozdiel od niektorých iných dôstojníkov Slovenskej armády, ktorí sa dali do služieb ilegálnej a proti štátu konšpirujúcej tzv. Slovenskej národnej rady, nemá priamy ani nepriamy podiel na povojnovej demontáži slovenskej štátnosti.

Druhou kontroverziou v Hudecovej argumentácii je spor „nezávislosť a samostatnosť Slovenskej republiky“, za obranu ktorých sú Šmigovskému na tabuli pripisované zásluhy viažuce sa úzko so slovenskou štátnosťou. Hudec píše: „Nikdy nebola nezávislou [1. Slovenská republiky] a v čase, keď podľa vyjadrenia na tabuli mal Ján Šmigovský brániť jej nezávislosť a suverenitu – od vtrhnutia 8 nemeckých divízií na Slovensko – nemala už žiadnu suverenitu.“ Vynechajme jalové spory o to, do akej miery bol Slovenský štát suverénny a zamerajme sa na tú časť tvrdenia, ktorá je podstatná vo veci argumentu za zvesenie tabule. Pravdou je, že príchod nemeckých vojsk na územie Slovenska prebehol v súlade s medzinárodnou ochrannou zmluvou uzavretou medzi Slovenským štátom a Treťou ríšou. Hudec takisto sám priznáva – i keď v pojmovom zmätku motajúcom sa okolo miery suverenity – že až Povstaním z roku 1944 vzniklo omnoho väčšie ohrozenie slovenskej štátnej suverenity než za celú dovtedajšiu existenciu Slovenského štátu. Čo je však najdôležitejšie, Hudec zamlčuje, že Šmigovský svojím postojom vojaka reprezentoval zvrchovanosť Slovenského štátu nielen odmietnutím pridať sa

k vzbure časti Slovenskej armády, ale takisto odmietol odovzdať zbrane nemeckým jednotkám, ktoré v tom čase odzbrojovali Slovenskú armádu.

Podnet občana Ing. Hudeca bol teda plný protirečení založených na nedostatočnom poznaní súvislostí daných udalostí a až priveľmi ľpel na subjektívnom a ahistorickom nazeraní minulosti z pohľadu utilitárnosti pre súčasné potreby aktuálneho politického režimu Slovenskej republiky. 

Adresát Hudecovho listu a vtedajší primátor Mesta Nitra sa na základe tohto podnetu občana obrátil najskôr na Historický ústav Slovenskej akadémie vied, aby vypracoval pre mesto Nitra svoj posudok k pamätnej tabuli Šmigovskému.