Podplukovník Ján Šmigovský zo Spišského Podhradia bol prvou slovenskou povojnovou obeťou – popravený zastrelením – na základe verdiktu retribučného súdu, ktorý zriadila nelegálna a nelegitímna tzv. Slovenská národná rada.

Šmigovský je príkladom hrdinu bez prítomnosti nejakého slepého fanatizmu. Tento dôstojník slovenskej armády, na rozdiel od jeho kolegov z dôstojníckeho zboru, ktorí konšpirovali na protištátnom povstaní z roku 1944, bol obyčajným čestným človekom – ako však prehlásil „vždy Slovákom“ – so svojimi bežnými starosťami a trápeniami ohľadne svojej chorej manželky a dvoch synov. Pred tzv. Národným súdom sa snažil dosiahnuť omilostenie, aby sa mohol postarať o svoju rodinu. Tak ako pri obrane starobylej Nitry, aj tu si uvedomoval svoje miesto a svoj sľub – vtedy i teraz sa snažil dodržať svoju zloženú prísahu – tentokrát prísahu manželke „v dobrom i zlom“.

Faktom tiež zostane, že Šmigovský nepridaním sa do augustového povstania uchránil  Nitru od bojov, zatiaľ čo slovenskí vojaci iných posádok hynuli pre rozhodnutia svojich veliteľov konšpirujúcich na nezmyselnom a zle pripravenom povstaní. Nitra skutočné hrôzy vojny zažila až pri tzv. oslobodení, kedy v dôsledku sovietskeho bombardovania centra mesta, na ktorom práve prebiehali trhy, zahynulo vyše 300, podľa niektorých prameňov až do 1000 civilistov. Bombardovanie tiež vážne narušilo historický fond mesta, keď bolo zničených vyše 50 budov (medzi nimi i mestské divadlo z roku 1882, kňazský seminár, pešia zóna, Sihoť...) a ťažko poškodených vyše 300 objektov.

Je preto našou morálnou povinnosťou aspoň po rokoch vzdať hold človeku, pre ktorého bola prvoradá prísaha a ochrana mu zverených životov a majetku mesta Nitra.

O to viac, že kauza zvesenej pamätnej tabule venovanej Šmigovskému v Nitre sa odohrávala na rovnakom pozadí ako Šmigovského povojnový spolitizovaný súdny proces,  a síce na pozadí skutočnosti, že vďaka Šmigovského postoju v osudných chvíľach nedošlo k oslobodeniu členov troch rozpustených ilegálnych ústredných výborov, oblastných vedúcich a iných funkcionárov Komunistickej strany Slovenska, ktorí boli do nitrianskej väznice 20. mája 1944 prevezení z Bratislavy – šlo o osoby ako Benada, Osoha, Ďuriš, Černocký, či budúci premiér Široký...

Dokedy sa má ešte vznášať tento fantóm komunizmu ponad zdravým rozumom a sebabičovanie ponad národným cítením?

Nech očisteniu pamiatky Jána Šmigovského, vovedeniu účastníkov jeho pamätného memoriálu do problematiky tzv. Slovenského národného povstania a športovo-kultúrnej mobilizácii slovenskej mládeže slúži tento zozbieraný materiál, ktorý práve držíš v rukách!