Podplukovník Slovenskej armády Ján Šmigovský (1903 – 1945) sa zapísal do slovenských dejín svojím postojom, rozhodnutím a konaním v osudné dni okolo 29. augusta 1944, ktoré nezmazateľne poznačili nielen osud jeho, ale aj osud celého Slovenska. Práve z tohto dôvodu sa postavil ako vôbec prvý obvinený pred novozriadený Národný súd, nástroj tzv. retribúcie na Slovensku, v piatok 21. septembra 1945 o deviatej hodine. Práve v ten deň Ján Šmigovský pred súdom vyslovil slová, ktoré sa neskoršie stali mottom memoriálu k jeho pamiatke: „Mal som voľbu, mohol som sa dostať na západ, na americkú stranu, mal som všetky tromfy, avšak ja som volil cestu cti, cestu rovnú...“

Aj pre toho rozhodnutie neskôr stál pred súdom a ešte neskôr pred popravčiou čatou. Podplukovníka Šmigovského totiž koniec vojny zastihol v Prahe, kde sa predtým zúčastnil aj pražského povstania z konca vojny a kde mal aj svoju rodinu (jeho manželka pochádzala z Prahy). Mal teda, ak by ho ťažilo zlé svedomie alebo strach, otvorené dvere pre odchod „na americkú stranu“. Napriek tomu sa v druhej polovici mája vybral na Slovensko ohlásiť sa vojenským orgánom s čistým svedomím a v dobrej viere, že prípadný súd uzná jeho nevinu vo veci trestného činu, ktorý bol býval iba v tých dňoch vymedzovaný v zákonodarnej tvorbe Slovenskej národnej rady. Ján Šmigovský teda nebol zbabelý a krivý charakter, ako ho neskôr opľúvala a do dnešného dňa opľúva zlomyseľná propaganda. Podplukovník Ján Šmigovský bol otvorený, čestný, rovný a statočný človek, ktorý sa nebál postaviť pravde zoči voči. Žiaľ, v povojnových časoch bolo tieto charakterové črty nájsť ťažšie ako šafran. Aj preto však pamiatka Šmigovského na rozdiel od jeho žalobcov a sudcov pretrváva dodnes.

Podplukovník Ján Šmigovský sa k povstaniu nepridal, konal podľa prísahy a pokynov nadriadeného Ministerstva národnej obrany, ako sám povedal: „Jednal som v duchu predpisov; v duchu vojenskej prísahy.“ Neprezliekol tak kabát, ako mnohí jeho známi a neskorší povstalci, napríklad Július Nosko či Ján Golian, ktorí nedávno predtým bojovali proti Sovietskemu zväzu na východnej fronte, aby neskôr otočili a bojovali zase na opačnej strane. Zmýšľanie v duchu hesla „kam vietor, tam plášť“ mu bolo bytostne cudzie, naďalej existoval štát, ktorému zložil prísahu, preto mu zachoval vernosť až do konca.

Ale to nebolo jedinou príčinou, pre ktorú sa Ján Šmigovský k povstaniu nezapojil. Sám ho považoval za podnik, ktorý nemá šancu na úspech, čo neskorší vývoj iba preukázal. Navyše, ako zdôraznil pred súdom, „ja som jednal iba v záujme ochrany životov a majetkov slovenských občanov.“ Toto bol ústredný dôvod pre jeho rozhodnutie, prečo sa nezapojiť do povstania, o ktorom sa vlastne dozvedel až vtedy, keď bolo vyhlásené. Životy, zdravie a majetok slovenských obyvateľov boli povstaním ohrozené, neskôr ohrozené nemeckými operáciami proti povstaniu a nakoniec ohrozené prechodom východného frontu cez celé Slovensko – od Novej Sedlice až po Záhorskú ves. Šmigovského postoj znamenal vyhnutie sa aspoň prvým dvom prípadom ohrozenia, čím nepochybne zachránil mnoho životov. Šmigovský sa po príchode Nemcov nenechal odzbrojiť a jeho posádka si ponechala zbrane, čo je unikum na celom nepovstaleckom území, čím aj druhýkrát preukázal vernosť vojenskej prísahe, ktorú skladal Slovenskému štátu. A tým sa zapísal do dejín. Nie je totiž ťažké byť verný v časoch dobrobytu...

I v posledný deň jeho súdu, v utorok dňa 25. septembra 1945, podplukovník Ján Šmigovský zopakoval zámer, ktorý svojim konaním v oných osudných dňoch sledoval: „Nechcel som zbytočne zvýšiť počet mŕtvych Slovákov, o tých mi išlo.“ Nekonal snáď správne tým, že neviedol vojakov nitrianskej posádky do povstania, ktoré prezieravo od začiatku považoval za odsúdené na neúspech? Nekonal snáď správne tým, že vďaka nemu bola Nitra a jej bezprostredné okolie ušetrené povstaleckých bojov? Z pohľadu jeho maximy a základnej stavovskej povinnosti slovenského vojaka – chrániť životy, zdravie a majetok slovenských ľudí – konal patrične, správne a riadne.

I tak ho však sudcovia odsúdili na smrť, demokraticko-komunistická Slovenská národná rada mu milosť neudelila a tak v utorok 9. októbra 1945 o 6:17 skonal po poprave zastrelením, ktorú vykonalo šesťčlenné družstvo pod velením Jozefa Majeka. Jeho posledné slová boli: „Rád by som bol pochovaný, ak je to možné, vedľa môjho otca.“, čím vyjadril svoju túžbu byť pochovaný v rodnej obci Spišskom Podhradí, v lone pôdy, na ktorej vyrástol. Táto prosba mu bola splnená a preto na mieste jeho posledného odpočinku končieva aj memoriál na jeho počesť. Pri poprave sa podplukovník Šmigovský choval „skutočne mužne“, ako uviedol aj Dr. Pavol Brunclík, pisateľ zápisnice o výkone trestu smrti nad ním. Nenechal si pred popravou zaviazať ruky a ako verný rímsky katolík prežil svoje posledné momenty v modlitbe, na kolenách a v sprievode františkána otca Chryzostoma Bardysa.

Tak zomrel podplukovník slovenskej armády Ján Šmigovský, výkonom trestu smrti za konanie, ktoré bolo za zločin vyhlásené až za takmer osem mesiacov potom. Ako priznáva aj ľavicový historik Dr. Jozef Jablonický, nešlo o spravodlivý trest a ani o spravodlivý proces. Poprava Jána Šmigovského mala zrejme zakryť nekompetentnosť miestnych odbojárov, ktorí nedokázali zorganizovať prechod miestnej posádky k povstalcom, a zmyť tak pamiatku veliteľa jedinej posádky na Slovensku, ktorá sa nepridala k povstalcom a ani sa nenechala odzbrojiť prichádzajúcou nemeckou armádou. Jeho pamiatka však žije ďalej a dejiny ukázali, že na podplukovníka Jána Šmigovského, na rozdiel od desiatok či stoviek vtedy vychvaľovaných partizánov a povstalcov, sa dodnes pamätá a v dobrom spomína. Ako človek netúžil po sláve, plnil si iba svoje povinnosti tak, ako to vzhľadom na okolnosti považoval za správne.

Žiaľ, ako sa to môže stať komukoľvek z nás, bol postavený v oné osudné dni pred veľkú životnú skúšku – skúšku rozvahy, skúšku charakteru a skúšku vernosti. Hoci za to neskôr zaplatil vlastným životom, v tejto skúške podplukovník Ján Šmigovský obstál.